Hlbšie úvahy o živote

Šport je sám o sebe veľmi pozitívny, pretože podporuje fyzické zdravie i celkovú, duševno – telesnú harmóniu ľudskej osobnosti. Okrem mimoriadne pozitívnych zdravotných účinkov má vplyv i na formovanie určitých morálnych a vôľových vlastností, akými sú napríklad sebadisciplína, vytrvalosť, zmysel pre spoluprácu a podobne.

Ale všetky tieto pozitívne vplyvy možno športu pripisovať iba dovtedy, kým sa v súvislosti s ním nezačne hovoriť o peniazoch, alebo o iných, hmotných či nehmotných výhodách. Tento moment je jedným z najrozhodujúcejších faktorov, ktorý spôsobuje degradáciu športu na niečo obludné. Na niečo, za čo by sme sa mali hanbiť.

Ak športujeme pre radosť z pohybu, celkom nezištne a jedinou našou odmenou je iba čistá radosť, potom ide o správny a zdravý postoj k športu a ku všetkým športovým aktivitám, čo sa musí následne odzrkadliť v upevnení nášho zdravia i v celkovej harmonizácii našej osobnosti.

Len si napríklad spomeňme na známe slová, ktoré práve v súvislosti so športom hovoria, že „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“. V týchto slovách možno cítiť dávno minulé časy lepšieho ľudstva, ktoré ešte nebolo vypočítavosťou vlastného rozumu natoľko odtrhnuté od prirodzenosti. Ľudstva, ktoré sa ešte dokázalo dívať na všetky veci a javy okolo seba pohľadom, omnoho bližším pravde.

A čo dnes? Rastúcej domýšľavosti ľudského rozumu sa táto prapôvodná prostota zdala až príliš jednoduchou a obyčajnou. V kŕčovitej rozumovej snahe vedieť všetko lepšie, začali byť do športu vnášané isté „vylepšenia“, ktoré ho však iba strhli z jeho pôvodnej prirodzenosti, čím vzniklo niečo naprosto nezdravého, pokriveného a v konečnom dôsledku prinášajúceho iba skazu.

Pozrieme sa teda, už celkom konkrétne, na tie najvypuklejšie negatívne aspekty súčasného pohľadu na šport, za ktoré by sa malo ľudstvo hanbiť.

Všetko sa začína odvíjať od pokriveného a pokrúteného vnútorného postoja k športu. Ľudia dneška ho totiž už nechcú pestovať pre zdravú a čistú radosť z pohybu, to znamená nezištne, ale naopak, chcú z neho „niečo mať“. Napríklad peniaze, pocty, výhody, popularitu a podobne. K takýmto „ideálom“ vedú už od malička aj svoje deti, v ktorých tým nechtiac, ale celkom zákonite, pestujú mnohé negatívne vlastnosti, ako napríklad nezdravú ctižiadostivosť, ješitnosť, vypočítavosť, alebo domýšľavosť.

Zrazu už prestáva mať význam iba „zúčastniť sa“. Pre súčasníkov sú to už úplne prázdne slová. Jediné, čo naozaj za niečo stojí je len a len víťazstvo a s ním spojená prestíž najrôznejšieho druhu.

Víťazstvo za akúkoľvek cenu! I za cenu poškodzovania zdravia dopingom, za cenu podvodov, klamstva, alebo neférovosti. Toto je ovocie, ktoré nám prináša nesprávny postoj k športu takmer vo všetkých výkonnostných úrovniach – od tej najnižšej žiackej súťaže až po vrcholový šport.

No a samotný vrcholový, alebo profesionálny šport je kapitola sama o sebe. Spomínaná negativita sa v ňom kumuluje až naozaj do „vrcholovej“ a v skutočnosti priam odpudzujúcej podoby.

Prvá z najväčších necností súčasného trendu profesionalizácie vrcholového športu spočíva predovšetkým v pútaní a viazaní obrovského množstva finančných prostriedkov. V celosvetovom meradle ide skutočne o nesmierne veľké sumy, ktoré by rozhodne mohli byť využité inak a na omnoho zmysluplnejšie a potrebnejšie účely. Stačí si totiž iba uvedomiť, že v dnešnom svete, v 21. storočí, ešte zomierajú na zemi ľudia od hladu a ďalšie milióny iných trpia tisícorakými formami hmotnej núdze.

Ako protipól k tomu faktu si teraz predstavme niekoľkohodinový otvárací ceremoniál olympijských hier, ktorý zhltne miliardy. A to ešte nehovoríme o finančných prostriedkoch, investovaných usporiadateľskou krajinou do prípravy športových areálov a tak ďalej. Mimochodom, aj samotné olympijské hry sa už úplne vzdialili od pôvodného kritéria súťaže, určenej pre vyslovene neprofesionálnych športovcov.

Nie, šport nikdy nemal byť a nemôže byť zamestnaním, pretože nie je nijakým výrobným, ani umeleckým odvetvím, ktoré by snáď vytváralo celospoločenské hodnoty materiálneho, alebo duševného charakteru.

Jedinou „hodnotou“, o ktorú sa v dnešnom pokrivenom vnímaní športu všetci usilujú, je iba nezdravá honba za víťazstvom a výbornými umiestneniami v rôznych ligách, tabuľkách a súťažiach. No a vlastným zmyslom tohto snaženia je len uspokojovanie akejsi regionálnej, alebo národnej ješitnosti. Je preto úbohé, smiešne, ba až poburujúce, keď dnešné ľudstvo s vážnou tvárou a s množstvom vzletných slov vráža veľké milióny iba do uspokojovania vlastnej ješitnosti. A snáď vrcholom tejto absurdnosti sú napríklad platy špičkových hráčov v NHL, v rôznych európskych futbalových kluboch, alebo trebárs výhry na prestížnych tenisových turnajoch.

Je napríklad známe, že ročný zárobok jedného, jediného takéhoto vrcholového športovca by mohol byť významným prínosom do ekonomiky niektorého z chudobnejších afrických štátov. K tomu naozaj niet čo dodať. Snáď iba toľko, že šport jednoducho nesmie byť zdrojom obživy. Zarábanie peňazí totiž nie je a nikdy nemalo byť jeho účelom, ani zmyslom. Nerešpektovanie tejto jednoduchej zásady časom zapríčinilo enormné pútanie a strhávanie finančných prostriedkov, ktoré by mohli byť omnoho lepšie využité tam, kde ich naozaj akútne treba. No a k opätovnému a novému zneužívaniu obrovských finančných zdrojov dochádza i vo všeobecne akceptovanom a tolerovanom parazitizme stávkových kancelárií, ktoré predstavuje samostatnú kapitolu.

Ďalším negatívnym faktorom, nabaľujúcim sa na všetko to nesprávne, o čom bolo doteraz hovorené, je neuveriteľná surovosť, vulgarizmus a živočíšna nízkosť, prejavujúca sa v správaní diváckej verejnosti, sústredenej okolo športového diania. To čo sa deje v hľadiskách štadiónov a športovísk, a čo si tam môžeme vypočuť je vskutku absolútne nedôstojné človeka. A ak by sme boli čo i len trochu súdni, už iba tento odstrašujúci jav sám o sebe by nám mal dostatočne jasne signalizovať, že so športom a okolo športu nie je čosi v poriadku.

A hoci neskrývaná agresivita, fanatická túžba po výhre a otvorená nenávisť voči „nepriateľskému“ táboru už viac krát vyvrcholili až vzájomným vraždením, všetky protiopatrenia boli vždy iba povrchné a vonkajškové, odstraňujúce iba dôsledky a nie príčiny. Nikto sa totiž nesnažil hľadať vnútornú, čiže skutočnú príčinu daného stavu a zamerať sa práve na jej odstránenie, čím by sa automaticky odstránili aj všetky vonkajšie dôsledky, z nej vyplývajúce.

No a skutočnou príčinou nezdravého fanúškovstva je práve chorobná túžba po víťazstve a po čo najlepšom výsledku. Túžba, na míle vzdialená od onoho pôvodne správneho, že nie je predsa dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Táto zásada, reprezentujúca múdrosť našich predkov, predsa dostatočne jasne upozorňuje, že v športe treba hľadať úplne iné hodnoty.

Všetko má však ešte hlbšie korene, pretože to úzko súvisí so zle nastaveným, hodnotovým rebríčkom celej spoločnosti. Spoločnosti, ktorá sa samotná klania modle úspechu, sprevádzaného zodpovedajúcim finančným a materiálnym prospechom. Ľuďom je nahovárané, že spoločenský úspech je tým najdôležitejším, o čo by mal každý človek usilovať. A pre mnohých v podstate už ani nie je natoľko dôležité, či ho dosiahnu čestným, alebo nečestným spôsobom.

Ak by teda v športe i v spoločnosti prestala dominovať nezdravá túžba po víťazstve a úspechu za akúkoľvek cenu, túžba po prestíži a finančnom ohodnotení s tým spojenom, ak by sa znovu začal klásť dôraz na už zabudnuté slovo: „nezištnosť“, postupne a akoby samovoľne by sa začali vytrácať aj všetky negatívne javy, sprevádzajúce súčasné športové dianie. Nakoniec by zostala iba čistá radosť z pohybu, ako tomu bolo kedysi veľmi dávno. Tým by samozrejme taktiež stratili živnú pôdu všetky nezdravé prejavy fanúškovstva, s ktorými by zároveň vymizla i všetka agresivita a vulgárnosť.

Ak totiž chceme niečo naozaj meniť k lepšiemu, musíme sa zamerať predovšetkým na najvnútornejšiu príčinu daného javu, z ktorej sa odvíjajú všetky dôsledky, prejavujúce sa navonok. Lebo potlačovanie vonkajších prejavov, bez poznania a snahy o zmenu skutočnej, vnútornej príčiny, nevedie k ničomu. Preto teda zatiaľ ani nie je možné odstránenie agresivity a vulgarity z hľadísk našich športovísk. Tu totiž naozaj nepomôžu nijaké dômyselné a drahé bezpečnostné opatrenia, či kordóny policajtov okolo štadiónov.

Všetko, čo robíme je dokonalým odrazom toho, akí sme. Dokonalým odrazom nášho vlastného vnútra. Platí to bezo zvyšku o každom jednotlivcovi, ale aj o celom ľudstve. Aké je teda toto ľudstvo? Je dobré, prirodzené, múdre, zdravo a ušľachtilo jednajúce, alebo naopak, domýšľavé, hlúpe, vnútorne úbohé a odtrhnuté od prapôvodnej prostoty a prirodzenosti? Odpoveď nájdeme v jeho postojoch a v jeho činoch. Ak však zameriame svoju pozornosť na šport a dianie okolo neho, odpoveď musí dopadnúť veľmi nepriaznivo.

Ale aj napriek súčasnej, nie príliš povzbudivej situácii, by sme nemali upadať do rezignácie. To ani nebolo účelom týchto riadkov. Ak teda chceme začať s nápravou, prvým, nevyhnutným krokom by mala byť predovšetkým odvaha pozrieť sa pod povrch vecí okolo nás. Odvaha strhnúť ligotavé vonkajšie pozlátko, obratne skrývajúce úbohú vnútornú prázdnotu.

No a z tohto poznania skutočnej podstaty vecí, z poznania prázdnoty, pokrivenosti a nedôstojnej ničotnosti, ktorej sme aj mi sami vo svojej nevedomosti dlhé roky slúžili, by malo vyrásť naše odhodlanie pozorovať, vnímať a robiť všetko úplne inak a po novom. Lepšie, pravdivejšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie. V súlade so skutočnými hodnotami v tomto stvorení. V dnešnom marazme a pokrivenosti všetkých vecí, prameniacom v prehnanej rozumovej domýšľavosti, je totiž mimoriadne cenný každý človek, ktorý je schopný svojim správnym vnútorným postojom k životu a z tohto postoja sa odvíjajúcim, správnym jednaním, vniesť o kúsok viacej svetla do temnoty, ktorá v súčasnosti panuje na zemi.

Lebo žiaľ, v lenivosti a v povrchnosti v myslení sa mnohí radšej uberajú onou širokou cestou všeobecne zaužívaných názorov. Ale my predsa už 2000 rokov vieme, že skutočné hodnoty možno objavovať a nachádzať iba na známej, úzkej ceste samostatného myslenia, schopného zájsť pod povrch a vnímať skutočnú podstatu vecí.

Nebojme sa teda po tejto úzkej ceste kráčať. Hoci aj sami! Lebo neochvejnosť nášho odhodlania kráčať správnym smerom môže ovplyvniť i zmenu smeru všetkých ostatných. Navyše, ak veľmi dobre vieme, kam spomínaná úzka, ako aj široká cesta vedie.