Hlbšie úvahy o živote

Takmer všetky veľké svetové náboženstvá čerpali vo svojich začiatkoch priamo z Pravdy a ich úlohou bolo túto Pravdu chrániť, rozvíjať a vnášať do povedomia, ako aj do reálneho života celej spoločnosti. Žiaľ, to pôvodne zdravé a správne vždy postupom času prerástlo ľudskými názormi, ľudským chcením a ľudskými hmotnými potrebami až natoľko, že pod týmito nánosmi bola nakoniec celkom udusená a zasypaná Pravda, ktorej mali všetky náboženstvá pôvodne slúžiť.

Áno, aj duchovný marazmus, ktorý dnes prežívame je žiaľ, vo veľkej miere iba neblahým dôsledkom nezvládnutia základnej úlohy cirkví, ktoré zlyhali vo svojom poslaní. Cirkví, ktoré mali neraz v minulých dobách priamy a celkom reálny vplyv na chod celej spoločnosti, avšak nikdy ho nevyužili správne. Nikdy sa im nepodarilo presadiť do celospoločenského povedomia jeden z najzákladnejších princípov všetkých náboženstiev, ktorým je láska k blížnemu, ako k sebe samému.

Nedošlo k tomu preto, lebo o niečo podobného cirkvi nikdy vážne neusilovali. Stali sa z nich totiž iba čisto pozemské organizácie, snažiace sa len o expanziu vlastnej moci, vplyvu a hmotného prospechu. To pôvodne duchovné bolo nakoniec prekrútené v pravý opak a dokonca zneužité ako nástroj na udržanie širokých más v nevedomosti. V nevedomosti o svojom práve na ľudsky dôstojný život a v poslušnosti nie Stvoriteľovi a jeho Zákonom, ale inštitúciám cirkví.

Presne takouto bola pred 2000 rokmi i židovská cirkev, ktorej predstavitelia, v strachu pred stratou moci a vplyvu, zavraždili Mesiáša, prinášajúceho ľudstvu onú pôvodnú, čistú, neskalenú, ale už dávno zabudnutú Pravdu. Pravdu, ktorá bola samozrejme iná, ako ich ľudskými predstavami popretkávané učenie.

Čiste poznanie o Zákonoch Stvoriteľa však aj napriek odporu vtedajšej cirkvi na zemi predsa len zažiarilo, avšak behom stáročí ho ľudia opäť strhli nadol a znehodnotili až na nepoznanie. Všetkým hľadajúcim Pravdu musí byť preto zvlášť zdôraznené: Učenie cirkví a Pravda sú dve úplne rozdielne veci!

No a tomu, že cirkvi už dávno správne nestoja v Zákonoch Božích, tomu zodpovedá i všetko to nesprávne a zlé, čo vykonali počas svojej dlhej histórie, a čo mnohokrát doslova poburuje ľudí, ktorí si zachovali jasnú myseľ, čisté srdce a elementárny zmysel pre spravodlivosť.

Jedným z neblahých dôsledkov tohto všetkého je, že mnoho súčasníkov sa práve z vyššie spomínaných dôvodov stalo ateistami, ktorí zanevreli takmer na všetko, čo i len trochu zaváňa duchovnom.

Ich odpor môže byť v nich hlboko zakorenený aj na základe osobných, negatívnych prežití, ktoré zakúsili vo svojich minulých životoch. Práve vtedy mohli byť totiž títo samostatne uvažujúci ľudia pre nesúhlas s vtedajšími cirkevnými praktikami neraz osobne prenasledovaní. Mohlo im byť spôsobované utrpenie, ba dokonca siahnuté na život. Takéto niečo sa zapíše do duše človeka tak hlboko, že pri ďalšom pozemskom vtelení si so sebou prináša silný vnútorný odpor voči všetkému, čo nejako súvisí s cirkvami a duchovnom.

Je však smutné a nesprávne, že títo ľudia spolu s cirkvou zanevreli aj na duchovno ako také, lebo aj napriek ich zlej osobnej skúsenosti, či už súčasnej, alebo minulej, má život na zemi a vo stvorení duchovný rozmer.

Celé stvorenie funguje na základe určitých Zákonitostí, o ktorých poznanie a aplikovanie do každodenného života sa snažili všetci veľkí duchovní učitelia, a nakoniec i Syn Boží. Zo Svetla bola vždy v logickej vecnosti prinášaná iba znalosť o spomínaných Zákonitostiach, ktoré musia ľudia poznať a naučiť sa ich rešpektovať, pretože iba tadiaľto vedie cesta k plnosti a šťastiu života na zemi i mimo nej.

Avšak po odchode každého z týchto veľkých duchovných učiteľov bol z ich osoby vytvorený kult a z ich učenia náboženstvo, v ktorom nakoniec, pod nánosmi ľudských názorov celkom zaniklo pôvodné vedenie. A počas svojej dlhej histórie sa tieto náboženstvá so svojimi nesprávnymi postojmi tak veľmi sprofanovali, že ak dnes, v dobe relatívnej slobody názorov začneme niektorým ľuďom hovoriť o duchovnom rozmere bytia, o nutnosti určitého duchovného poznania a o znalosti Zákonov Stvoriteľa, ktoré by mal pre svoj vlastný osoh poznať a rešpektovať každý z nás, za všetkým týmto je okamžite videná cirkev a jej snaha o získanie moci, vplyvu, či dokonca snaha o zriadenie nejakého cirkevného štátu.

Panický strach, ktorý sa pri vyslovení pojmu „cirkevný štát“ zmocňuje všetkých ateistov je do určitej miery plne oprávnený, pretože pramení z mnohých negatívnych historických, a ako už bolo spomenuté, snáď i osobných skúseností, kedy sa cirkev k tejto moci blížila, alebo ju už aj reálne vlastnila, ale žiaľ, nikdy ju správne nevyužila. Panovanie cirkví totiž sprevádzalo rovnaké množstvo krívd, neprávosti, biedy a nespravodlivosti, ako vládnutie ktoréhokoľvek iného kráľa, monarchu, alebo panovníka. Vo všetkých cirkvách to boli vždy iba jednotlivci, ktorí sa v bežnom živote naozaj úprimne snažili o uplatňovanie zásad vlastného vierovyznania.

Ale každý štát, ktorý chce reálne fungovať, sa musí predsa len riadiť nejakými pravidlami a zákonmi. Zákonodarstvo súčasných štátov funguje na racionálno – rozumovom a materialisticko – hmotárskom základe, bez rešpektovania duchovného rozmeru bytia. Tento systém je ale v zásade nesprávny a s nezvratnou určitosťou speje k istému zrúteniu.

Avšak ako nám história ukazuje, rovnako nesprávnymi boli aj všetky pokusy o nastolenie takzvaných cirkevných štátov, ktoré žiaľ, nijakým výrazným spôsobom nevybočovali z bežného štandardu vládnutia, a v ktorých nikdy neprišla k životu realizácia základných princípov tej ktorej cirkvi v celospoločenskom meradle.

Ideálny štát, ktorý je štátom blízkej budúcnosti, nebude stáť na slepom, bezduchom a tupom materializme, ako je tomu dnes, ani na pravidlách nejakej z mnohopočetných cirkví, v ktorých to ľudsky – cirkevné úplne potlačilo pôvodnú znalosť Zákonov stvorenia.

Ideálny štát má byť a musí byť postavený iba na čistej a vecnej znalosti na Zákonov Božích! Rozumoví ľudia dneška netušia, čo to znamená!

Ľudia dneška sú totiž pyšní na výdobytky súčasnej spoločnosti, považujúc ju za vrchol všetkého, čo naša civilizácia doteraz dosiahla. To všetko však bolo vybudované iba za pomoci obmedzeného ľudského rozumu a zákonov na ňom postavených. Takzvaný racionálny materializmus dosahuje v dnešnej dobe svojho vrcholu, za ktorým však práve pre jeho rozumovú obmedzenosť nemôže nasledovať nič iného, ako strmhlavý pád nadol.

Pri pozornejšom pohľade okolo seba môže predsa každý celkom jasne vidieť tisíce príznakov poslednej agónie tohto mravne skazeného, bezohľadnou chamtivosťou presiaknutého a ľudsky úplne zvrhlého systému.

Jedine Zákonmi Stvoriteľa – dokonalými Zákonmi stvorenia sa musí riadiť ľudská spoločnosť, ak sa má stať spoločnosťou dokonalou a ideálnou.

V prvom rade však je treba poznať tieto Zákony v ich logike a prísnej vecnosti, presne tak, ako vo stvorení fungujú, a to všetko bez viazanosti na nejakú cirkev, duchovný prúd alebo smer. Logická jasnosť a vecná znalosť týchto Zákonov musí byť potom aplikovaná do pozemského zákonodarstva toho ktorého štátu. Konkrétne do hospodárskej a ekonomickej oblasti, do pracovno právnych a spoločenských vzťahov, do výchovy detí, do kultúrnych a oddychových aktivít, a tak ďalej.

Dnes ešte máme slobodný výber spomedzi dvoch alternatív: Tou prvou je spoznanie a priznanie si trvalej neudržateľnosti súčasného systému vecí a dobrovoľné vykročenie na správnu cestu, spočívajúcu v poznaní a podriadení sa Zákonom Stvoriteľa.

Ak ale zlyhá možnosť dobrovoľnej zmeny, príde na rad druhá alternatíva, ktorá prinesie globálne zrútenie svetového spoločenstva, vybudovaného na nesprávnych základoch. Potom pochopia mnohí, aj tí, čo sa teraz ešte usmievajú, že touto cestou sa už ďalej ísť nedá.

No a po bolestnom páde nesprávneho, bude aj tak nasledovať nevyhnutné podriadenie sa tomu, čo ešte dnes môžeme urobiť dobrovoľne – bude nasledovať podriadenie sa Zákonom Stvoriteľa.

V skutočnosti má teda ľudstvo iba jednu jedinú možnosť, ku ktorej vedú dve cesty: Dobrovoľná, čiže viac menej bezbolestná a nedobrovoľná, plná zbytočnej bolesti, utrpenia a nevídaného strádania. Ktorú z nich si vyberieme?