Hlbšie úvahy o živote

Ten najdôležitejší druh premeny, ktorú musíme uskutočniť v dnešnej dobe Súdu, je naša premena smerom k mieruplnosti voči všetkým ostatným obyvateľom Zeme a celého stvorenia. Vnútorná i vonkajšia mieruplnosť sa stáva podmienkou prežitia a zachovania nášho bytia. Lebo len na základe mieruplného postoja voči všetkému, spojeného s vecnosťou v posudzovaní budeme môcť obdržať pomáhajúcu silu Svetla, ktorú každý z nás tak veľmi potrebuje.

Nech sú preto odložené všetky súdy o druhých ľuďoch. Súdy o tom, čo druhí robia nesprávne a čo robia zle. Ak to nedokážeme, uškodíme v dnešnej dobe iba sebe samým a svojmu duchu, pričom druhým ľuďom tým ani trošku nepomôžeme.

Je to to najťažšie, čo potrebujeme zmeniť a prekonať, pretože dívať sa na druhých s kritickým hodnotením a odsudzovaním ich chýb sa stalo prekliatím ľudstva. A žiaľ, podliehajú tomu aj tí, ktorí sa v súčasnosti snažia spolupracovať na šírení Svetla pri nadchádzajúcich prevratných zmenách. Úplne všetci sa musia zbaviť zlozvyku vzájomného rozumového osočovania a útočnosti.

Mnohí sa pýtajú, ako môžu byť ľuďom duchovne nápomocní v dnešnej vážnej dobe, ale keď sa po nich chce, aby preukázali kus dobrotivosti a mieruplnosti, keď sa po nich chce, aby ich vedome vnášali na tento svet, ich ochota zrazu ochabuje, pretože ich rozum im napovedá, že predsa najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť.

Čo je však čistá a vecná prísnosť Lásky Stvoriteľa nevie v skutočnosti nikto, pretože ľudsky osobné prejavovanie prísnosti je vždy podmienené vlastnou zrelosťou, alebo lepšie vyjadrené, nezrelosťou.

Prísnosť a vecnosť Lásky Stvoriteľa je neosobná, ale to človek nikdy nedokáže, pretože on je vždy osobný. Avšak tým najzákladnejším osobným, čo si ľudská duchovná iskra v sebe nesie, je láskyplnosť k blížnemu v pomáhaní na jeho ceste ku vzostupu. Toto má žiariť vo vnútri človeka, ale i smerom navonok voči ostatným ľuďom, ako plameň služby Stvoriteľovi i svojim blížnym v každodennom živote.

Kde si človek nie je istý poznaním presnej hranice láskyplnej prísnosti voči druhým, tam má radšej zvoliť zdravú cestu vľúdnosti a mieruplnosti vo všetkom svojom rozhodovaní, pretože tým nemôže nikdy nič pokaziť. Lebo v skutočnosti pravým spôsobom vecne prísne môžu byť jedine účinky zákonov stvorenia, ktoré skrze osudové vlákna dopadajú na človeka presne podľa toho, ako ich utkali ruky bytostných tkáčov osudu, pracujúcich neochvejne vo Vôli Stvoriteľa.

V jednaní človeka k človeku, a tiež v posudzovaní jedného druhým nie je ale nikdy prítomná Všemúdrosť Pána, ktorá jediná smie určovať mieru i podobu Spravodlivosti. Ľudia sa vždy budú k tejto Spravodlivosti iba viac, alebo menej približovať. Ale pretože na Zemi nám všetkým chýba duchovná zrelosť a spolu s ňou i správne pochopenie Spravodlivosti Stvoriteľa, absolútne najlepšie každý urobí, keď bude vždy preukazovať vľúdnosť a mieruplnosť, ako základné východisko pre všetko, čo sa deje medzi ním a ľuďmi.

A ak si niekto nie je stále istý poznaním správnej miery spravodlivej a zároveň láskyplnej cesty pozemským životom, nech o to poprosí Pána. Bude mu ukázaná cesta, po ktorej má ísť a na ktorej sa musí zbaviť všetkého zla a nahradiť ho mieruplnosťou, pretože Svetlo Pána dokáže naplniť vnútro človeka oživenou schopnosťou vnímavosti pre harmóniu a mier medzi všetkými ľuďmi.

Nech sa každý človek odteraz snaží už len o mieruplnosť, aby Svetlo mohlo byť okolo neho ako ochrana a pomoc pri prechádzaní všetkým, čím ešte bude musieť prejsť na svojej ceste k duchovným výšinám.

Nech iba mier a radostná tvorivosť vedú kroky všetkých tých, ktorí vrúcne túžia po Svetle.