Hlbšie úvahy o živote

Desatoro prikázaní je možné zaradiť medzi základné piliere kresťanského učenia. Ak sa ale detailnejšie pozrieme na mieru ich dodržiavania bežnými veriacimi, zostaneme zhrození, pretože na tieto elementárne základy sa nedbá a sú trvalo ignorované.

Konkrétne si napríklad vezmime dodržiavanie druhého prikázania, ktoré znie: „Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo!“

Pojem Boh je jedným z najvyšších a najsvätejších pojmov vo stvorení! Je to najposvätnejšie slovo, ktoré má byť vyslovované iba v stave najväčšej citovej vrúcnosti, akej je človek schopný. A to buď vo chvíľach bolesti, alebo radosti. Každé jeho bezmyšlienkovité a povrchné vyslovenie je jeho strhnutím, zneuctením a znížením!

Žiaľ, v súčasnosti to došlo až tak ďaleko, že toto vznešené slovo sa stalo iba obyčajným zvratom v každodennej hovorovej reči. Slovným zvratom, vyslovovaným ľahkomyseľne aj niekoľko desiatok krát za deň. A to i ľuďmi, považujúcimi sa za kresťanov.

Avšak práve v tomto prípade by malo dvojnásobne platiť ono známe, že menej je niekedy viac. Ľudia vo všeobecnosti, a dokonca ani horliví kresťania, nie sú si žiaľ vôbec vedomí toho, ako ťažko sa každodenne previňujú voči Stvoriteľovi práve prestupovaním druhého prikázania, vyžadujúceho nevyhnutnosť preukazovania úcty voči jeho menu.

Pre porovnanie si uveďme príklad z dávnej histórie židovského národa, v ktorom bola úcta k tomuto najposvätnejšiemu pojmu na oveľa vyššej úrovni, ako je tomu vo všeobecnosti dnes. Pojem, vyjadrujúci meno Najvyššieho, si židia z posvätnej úcty k nemu nedovolili v jeho skutočnom znení ani len napísať. Písali ho tak, že vynechávali samohlásky.

Toto meno smelo byť vyslovené najvyšším veľkňazom iba raz v roku, a to v deň najvýznamnejšieho sviatku. V tej chvíli sa takmer celý národ, zhromaždený v chráme a v jeho nádvoriach vrhol na kolená.

Dnes je to už žiaľ, iba prázdny slovný zvrat, pričom ale mnohých kresťanov nemožno obviniť z nejakých zlých úmyslov. Väčšina z nich tak jedná iba z nevedomosti, povrchnosti a z osobnej, nedostatočnej hĺbky pochopenia významu a vážnosti druhého prikázania. Neznalosť zákona však neospravedlňuje! Ako v pozemskom zákonodarstve, tak i v prípade Desatora, ktoré by mal predsa každý kresťan poznať, chápať a dodržiavať!

Avšak práve preto, že u mnohých ľudí dochádza k porušovaniu druhého prikázania naozaj bez zlého chcenia, práve preto je potrebné ich na to upozorniť a stále upozorňovať, aby si už konečne začali na to dávať väčší pozor, a aby si na svoju dušu prestali nakladať stále nové a nové bremená ťažkej viny.

Celá vec je naozaj veľmi vážna a nemožno ju zľahčovať! Veď ak si uvedomíme, že jednotlivé prikázania Desatora sú usporiadané v poradí podľa dôležitosti, je prikázanie o nevyhnutnosti prejavovania úcty k menu Najvyššieho druhým v poradí. A určite nie náhodou!

Skúsme sa teraz zamyslieť nad nasledovným príbehom: Na okraji dediny žil jeden figliar, ktorý si stále robil z ľudí iba žarty. Raz v noci začal len tak zo zábavy kričať: „Horí! Horí“. Na jeho krik sa zbehla celá dedina s úmyslom pomôcť mu v jeho nešťastí. On sa však na tom iba zabával.

No a považujúc to za naozaj dobrý vtip, urobil to po nejakom čase ešte raz. Opäť sa zhŕklo dosť ľudí, ktorí pribehli bez premýšľania a s ochotou pomôcť. Nebolo ich už tak veľa, ako pred tým, avšak všetci vyšli opäť iba na posmech.

Ako áno, ako nie, jedného dňa nášmu figliarovi naozaj začal horieť dom. Najskôr sa požiar snažil uhasiť sám, ale keď videl, že je to nad jeho sily, začal zúfalo volať: „Horí! Horí!“

A už asi všetci tušíme, ako to dopadlo. Nikto mu neprišiel na pomoc a jeho dom i všetko čo bolo v ňom zhorelo.

O čom nám hovorí tento krátky príbeh? No predsa o tom, že keď nesprávnym a falošným spôsobom zneužívame nejaký pojem, nejaké slovo, musí nám to skôr, alebo neskôr zákonite privodiť škodu.

Ak teda zneužívame a v neuveriteľnej povrchnosti takmer každý deň niekoľko desiatok krát bezmyšlienkovite vyslovujeme jeden z absolútne najvyšších pojmov, aké vôbec jestvujú – posvätný pojem Boh, takáto ľahkomyseľnosť musí mať pre nás priam katastrofálne dôsledky. Sami sa tým totiž odrezávame od nesmiernej pomoci, podpory a posily, ktorej by sa nám muselo dostať vždy vtedy, keby sme vyslovili toto slovo s patričnou úctou a vážnosťou. Čiže iba vo chvíľach, kedy sa je v hlbokej úcte k tomuto pojmu schopná plne zachvievať celá naša duša i všetko naše cítenie. Nech už sú to chvíle radosti a vďačnosti, alebo bolesti a prosby o pomoc.

Stráňme sa teda od tejto chvíle akéhokoľvek povrchného zneužívania toho najvyššieho a najsvätejšieho pojmu, aký vôbec jestvuje. Veď už celé stáročia a jedine ku nášmu duchovnému prospechu sa nás na to snaží upozorniť druhé prikázanie. V žiadnom prípade to nezľahčujme! Lebo napokon to, čo nám mohlo a malo priniesť nesmierny úžitok, pomoc a ochranu, práve to nám pri našej povrchnosti a bezmyšlienkovitosti prinesie nakoniec nesmiernu škodu.

A je jedno, či sme kresťania, alebo ateisti! Ani ateistov totiž, presne tak, ako je tomu v pozemskom zákonodarstve, ich neznalosť Zákonov Pána neospravedlňuje.