Hlbšie úvahy o živote

Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hospici?

Spravodlivý Zákon spätného účinku platí bezo zvyšku, a to aj v tomto prípade. Treba iba vedieť, že na zemi nežijeme len raz, ale že sme tu boli už mnohokrát.

Žiadne dieťa teda nie je nevinné! Z minulosti, presahujúcej jeden pozemský život, si v mnohých prípadoch prináša veľmi ťažké previnenia, ktoré musí odčiniť, a ktorých odčiňovanie sa už v rannom detskom veku môže prejaviť ťažkou chorobou.

Bez uvedomenia si a pochopenia zákonitosti opätovného príchodu človeka na zem nemožno nikdy pochopiť podstatu utrpenia. Bez poznania tejto zákonitosti v nás bude vždy zostávať oná veľká, nezodpovedaná otázka: prečo?

Opätovné príchody ľudí na zem sú však jedinou pravdivou, logickou a možnou odpoveďou na túto veľkú otázku. Sú vysvetlením toho, prečo trpia deti, alebo prečo sa ľudia rodia do diametrálne rozdielnych hmotných, či rodinných pomerov. Sú cestou k pochopeniu neomylnej Spravodlivosti univerza, presahujúcej jeden pozemský život. Spravodlivosti, presahujúcej jeden pozemský život, na ktorý sa však zväčša človek tak pripúta, že všetko vníma iba z jeho perspektívy.

Sú však skutočnosti, na ktoré sa je treba pozerať z omnoho širšieho pohľadu. Ak toho nie sme schopní, alebo to nechceme, potom pravdu o živote nikdy nepochopíme. Potom tiež nikdy nepochopíme, čo vlastne utrpenie je a odkiaľ prichádza.

Ale poďme ďalej a povedzme si, ako môže toto poznanie pomôcť dieťaťu a tiež rodičom detí, ktoré sú napríklad ťažko, a niekdy až smrteľne choré.

V podobných, ťažkých životných situáciách máme vždy na výber dve možnosti. Buď budeme trpiacich iba súcitne a láskavo utišovať podobne, ako býva bolesť tíšená morfiom. Alebo im povieme pravdu.

V prvom prípade sa nikdy nedozvedia odpoveď na svoju veľkú otázku: prečo, a navždy v nich zostane trpká príchuť nespravodlivosti, či bolestná vnútorná výčitka voči nezaslúženému osudu, ktorý práve ich postretol. Veriaci zase zvyknú podobné situácie riešiť tak, že sa ich pokorne, i keď bez akéhokoľvek pochopenia a porozumenia snažia prijať, ako prejav Vôle Najvyššieho. To je v podstate správne, ale predsa len im to nedáva odpoveď na onú pálčivú otázku: prečo?

V druhom prípade, čiže pri podávaní skutočne pravdivej informácie o danej situácii, je však vyžadovaná určitá osobnostná zrelosť, ktorá ale žiaľ nebýva bežná. Ľudia sa totiž vo všeobecnosti vždy radšej dajú klamať a hladiť peknými, ale nič nehovoriacimi slovami, ako by si vypočuli pravdu.

Kto sa však je schopný postaviť tvárou v tvár voči holej pravde, ten môže pochopiť a uvedomiť si, že účelom utrpenia, ktoré nás v železnom Zákone spätného účinku zasahuje, je vyrovnanie našich starých, minulých previnení. Ak sme teda niekedy v minulosti urobili niečo zlé a teraz nás za to postihlo utrpenie, jeho prežitím a prijatím, ako spravodlivej odplaty za naše predchádzajúce činy, dochádza k vymazaniu nášho previnenia. To zlé bolo odčinené a my sme opäť čistí. Čistí a voľní pre vzostup smerom nahor. Smerom k šťastiu, radosti a Svetlu, kam sa nemôžeme dostať, kým nezaplatíme do posledného haliera. Kým neučiníme zadosť veľkej Spravodlivosti Najvyššieho.

Kto teda pravdivo, správne a zrelo prijíma utrpenie, môže sa jeho prežitím oslobodiť od svojich vín! Môže voľný a slobodný vykročiť na cestu k šťastiu.

Kto však nechápe, čo utrpenie je, kto sa sťažuje a cíti byť nespravodlivo dotknutý, kto v sebe nosí skrytú, nevyslovenú výčitku voči nespravodlivosti osudu, ten prichádzajúce utrpenie neprijíma správnym spôsobom, čím sa v podstate stavia voči účinkom veľkej Spravodlivosti Stvoriteľa. Tak namiesto toho, aby svojim zrelým prijatím utrpenia vymazal vlastné staré viny, na staré previnenia vŕši vinu novú. A to je to najhroznejšie! To je cesta k utrpeniu bez konca.

A práve preto je potrebné poznať pravdu, aby sa utrpenie, keď už raz príde, mohlo stať pre človeka cestou k slobode a nie cestou k ešte väčšej neslobode a k ešte väčšiemu utrpeniu.

Pamätajme teda, že za všetko zlé, čo sme vykonali, budeme musieť zaplatiť! Do posledného haliera!

Preto prijímajme svoje utrpenie správne a vzmužilo, ako spôsob vyrovnania vlastných, starých účtov. Ako prejav Spravodlivosti nášho Stvoriteľa! Ak ho takto prijmeme, naša vina bude jeho prežitím vymazaná a my budeme voľní. Voľní a slobodní. Potom však už nerobme nič zlého, aby nás nikdy nijaké utrpenie nemuselo viac postretnúť.