Hlbšie úvahy o živote

Otázka: „Keby smrť Krista nebola Stvoriteľom plánovaná, prečo by napríklad prorok Izaiáš o nej hovoril už niekoľko storočí predtým? Veď celý Starý Zákon smeruje k smrti na kríži, všetko sú to predobrazy Krista. Za odpustenie hriechov sa predsa vždy konala obeť. Vždy musela byť preliata krv nejakého zvieraťa, ale nikdy to nebola obeť dokonalá. Dokonalou obetou bola až smrť Pána Ježiša.

Dôkazom správnosti tohto tvrdenia je napríklad aj to, že po jeho smrti sa roztrhla chrámová opona a odhalil sa priestor, v ktorom spočívala prítomnosť Božia. Priestor, kde smel vstupovať iba najvyšší kňaz. Túto oponu roztrhol sám Stvoriteľ, aby od teraz mal k nemu prístup každý, pretože prijal dokonalú zmierujúcu obetu Pána Ježiša Krista. Ľudstvo od Stvoriteľa oddeľovala jediná vec, a tou bol hriech. Každý z nás bol hriešny a aj je hriešny. Ale niekto za to zaplatil…“

Odpoveď:

Žiaľ, všetky uvedené argumenty sú typickou ukážkou nesprávneho a pokriveného pohľadu na pozemské poslanie a smrť Pána Ježiša Krista.

V prvom rade sa zastavme pri problematike krvavej obety, tak často spomínanej v Starom Zákone, ktorú ľudia tých dôb vnímali ako výnimočný akt úcty k Stvoriteľovi.

Kristus však priniesol nové Posolstvo od Stvoriteľa a v ňom slovami: „Milosrdenstvo chcem a nie obety!“ ruší starozákonný inštitút krvavého obetovania.

Táto krvavá obeta nebola totiž v skutočnosti nikdy potrebná. Bola podmienená jedine vtedajšou duchovnou zrelosťou ľudstva. V tých dávnych dobách, na úsvite civilizácie, to bol totiž vrcholný prejavov úcty a vďaky neznámym, vyšším silám, všeobecne zaužívaný po celej zemi.

Prostredníctvom Mojžiša bolo napokon nadviazané skutočné spojenie so Stvoriteľom Ak sa ale veľký, vševládny a neviditeľný Boh chcel nejakým spôsobom priblížiť, v týchto dobách ešte takmer nevedomému ľudstvu, musel tak urobiť jedine formou, vtedy ľuďom blízkou.

Je to niečo podobné, ako keď sa chceme rozprávať so štvorročným dieťaťom. Aby sme mu určité veci aspoň trochu priblížili, musíme sa svojou rečou i jej obsahom prispôsobiť detskému duševnému obzoru a jeho spôsobu chápania sveta tak, aby sme sa mu stali zrozumiteľnými. Iba potom, krôčik za krôčikom ho môžeme viesť ďalej a rozširovať jeho poznanie a celkový duševný rozhľad.

No a presne takto to bolo aj s inštitútom krvavej obety, ktorý pre ľudí vtedajšej doby predstavoval vrcholný akt úcty k vyšším silám. Na tom, čo bolo všeobecne rozšírené, sa teda začalo budovať, a keď vývoj v zrelosti ľudstva trochu pokročil, bol inštitút krvavej obety Ježišom zrušený, ako niečo už neaktuálne a prežité.

Kristus prišiel na našu zem preto, aby ľuďom priniesol nové Posolstvo od Stvoriteľa, ukazujúce im, ako majú správne žiť – ako majú správne myslieť, cítiť, hovoriť a konať, aby mohli ďalej rásť a napredovať. Napredovať smerom k pozemskému mieru, šťastiu a spokojnosti, ale zároveň i k Svetlu a k Výšinám. Prinesenie tohto nového Posolstva ľuďom bolo jadrom Ježišovho poslania. Kristus teda v nijakom prípade neprišiel preto, aby sa stal obetou na kríži!

Ľudia, ktorí zastávajú tento názor radi argumentujú tým, že predsa mnohí starozákonní proroci predpovedali a prorokovali jeho utrpenie a smrť, ako napríklad Izaiáš a iní. Takéto tvrdenie je žiaľ, len veľkým nepochopením toho, čo nám bolo a je biblickými proroctvami zvestované. Tieto proroctvá totiž nikdy neboli a nie sú nijakým predurčením, ale sú skôr výstrahou.

Vezmime si napríklad Jánovo zjavenie – Apokalypsu. Nie je to nemenné predurčenie, ale výstraha! Ľudia majú totiž slobodnú vôľu a na základe svojej slobodnej vôle určitým spôsobom myslia, cítia, hovoria a konajú. Prorok je ten, kto citlivo vníma tento spôsob jednania a uvažovania ľudí a dokáže predpovedať, čo im to musí v zákonitom spätnom účinku skôr, alebo neskôr priniesť.

Starým i Novým Zákonom nám bol ukázaný určitý model správania, ktorého praktická realizácia by ľuďom priniesla mier, spokojnosť a šťastie.

Ak ale budú zo svojej slobodnej vôle ľudia pokračovať vo svojom doterajšom, nesprávnom spôsobe myslenia, všetko sa musí skončiť jedným obrovským zrútením celej civilizácie, ktoré je opísané v spomínanom spise s názvom Apokalypsa. Apokalypsa teda nie je nemenné predurčenie, ale skôr výstraha pred tým, čo sa stane, ak ľudia nezmenia svoj zlý a nesprávny spôsob života. Ak ho však dokážu zmeniť a cesta k tomu im bola Pánom Ježišom ukázaná, k Apokalypse jednoducho nedôjde. Proroctvo s názvom Apokalypsa bolo teda v skutočnosti ľudstvu darované preto, aby k nej nikdy nemuselo dôjsť. To je jeho hlavným a pravým účelom.

No a presne takto isto je to aj v súvislosti so všetkými starozákonnými proroctvami o smrti Mesiáša. Neboli a ani dnes nemajú byť chápané, ako nemenné predurčenie. Bola to výstraha pre ľudí vtedajšej doby, ktorých myslenie a jednanie nebolo správne. Ak by však včas nedošlo k zmene tohto nesprávneho spôsobu myslenia a jednania, v budúcnosti by to muselo priniesť utrpenie a smrť Vyslanca zo Svetla. Starozákonné proroctvá o smrti Mesiáša boli teda v skutočnosti výstrahou pred tým, aby sa tak nikdy nestalo. Ak by boli takýmto spôsobom správne pochopené a ľudia by zmenili svoj nesprávny spôsob myslenia, Mesiáš nemusel zomrieť! On totiž nemal zomrieť! Jedine za účelom výstrahy boli vtedajším ľuďom sprostredkované proroctvá o jeho smrti. Boli im dané preto, aby sa jej zabránilo!

No a čo v skutočnosti znamenalo roztrhnutie chrámovej opony po smrti Spasiteľa? Funkciou chrámovej opony bolo oddelenie priestorov určených verejnosti od vlastnej svätyne, kde bola umiestená archa úmluvy, reprezentujúca zmluvu židovského národa so Stvoriteľom. Do týchto priestorov mohol v určené dni vstupovať iba veľkňaz a spomínaná archa úmluvy tým bola s posvätnou úctou chránená pred zrakmi nepovolaných.

Po Stvoriteľom nechcenej vražde Mesiáša došlo k roztrhnutiu chrámovej opony, čo znamenalo zrušenie a vypovedanie zmluvy Stvoriteľa s povolaným židovským národom. Posvätné miesto, v ktorom spočívala archa úmluvy tak bolo vystavené všetkým nečistým prúdom a pohľadom. Toto miesto už totiž nebolo nutné chrániť, pretože úmluva bola zrušená, a tým sa všetka posvätnosť stratila. Vraždou Mesiáša sa totiž židia spurne a rúhavo postavili proti Stvoriteľovi a Stvoriteľ od nich odvrátil svoju tvár. Po roztrhnutí chrámovej opony, zneuctení posvätného miesta a vypovedaní zmluvy so Stvoriteľom nasledovalo neskôr totálne zničenie chrámu, z ktorého nezostal ani kameň na kameni, a ktorý nebol obnovený do dnešných dní.