Hlbšie úvahy o živote

Pozeráme, ale nevidíme! Nevidíme a nechceme vidieť, že okolitý svet a dianie v ňom odzrkadľuje to, akí my sami vnútorne sme. Keby sme videli, vnímali a neboli slepí, mohli by sme v prírodnom dianí i v spoločenskom dianí spoznať sami seba. Mohli by sme v nich uvidieť svoju vlastnú tvár. Mohli by sme v nich poznať pravdu o vlastnej osobnosti. Pravdu bez falše, sebaklamu a seba ospravedlňovania.

A toto poznanie by nás nasmerovalo k zmene. K zmene seba samých k lepšiemu tak, aby následná pravda o nás samotných, verne odzrkadlená v prírodnom a spoločenskom dianí, priniesla očividnú zmenu k lepšiemu. Toto je jediná možná cesta k zlepšeniu toho, čo sa okolo nás deje, pretože náš vnútorný stav a vonkajšie udalosti sú spojené nádoby.

A je tomu tak preto, lebo ľudské chcenie, ľudská vôľa, ľudské hodnoty a ľudský morálny i duchovný stav je ako pečatidlo, ktorého obraz vtláčame do mäkkého vosku. Ale mäkký vosk týchto jemnejších skutočností rýchlo stuhne, stvrdne a zmaterializuje sa. A zmaterializovaný obraz nášho vlastného vnútorného stavu na nás začne tvrdo dopadať.

Takýmto spôsobom, prostredníctvom svojho chcenia, vôle, myšlienok, hodnôt, morálneho i duchovného stavu formujeme všetko okolo seba na svoj vlastný obraz. My sami sme totiž boli stvorení na obraz Boží a na základe toho máme aj my ľudia schopnosť formovať a utvárať všetko okolo seba na svoj vlastný obraz. A v tomto obraze, viditeľnom okolo nás v prírodnom a spoločenskom dianí, máme možnosť spoznať pravdu o sebe samých a o tom, za čo v skutočnosti stojíme.

V prírodnom dianí plnia funkciu pravdivého zrkadlenia obrazu našej osobnosti prírodné bytosti. Tieto vedomé, inteligentné bytosti riadia všetko dianie v prírode podľa toho, aký im my k tomu dávame podnet.

O čom z tohto uhla pohľadu vypovedajú rôzne prírodné nešťastia, katastrofy, anomálie a armády najrozličnejších škodcov, s ktorými musia zápasiť poľnohospodári?

Vypovedajú o našej vnútornej skazenosti, nemravnosti, nečistote, sebectve, materiálnej slepote a duchovnej ľahostajnosti. Pretože sme zlí, formujú pre nás bytosti prírody v prírodnom dianí zlo. Zlo, ktoré sa nás dotýka a snaží sa nás priviesť k pochopeniu. K pochopeniu toho, že my sami sme jeho príčinou. Že sa musme zmeniť ak chceme, aby bytosti prírody zastavili formovanie nešťastí. Aby zastavili armády škodcov, a aby pre nás naopak začali formovať požehnanie.

To, čo sa deje v prírode a v nadchádzajúcej očiste sa ešte len bude diať, bude tlakom, vyvíjaným prírodnými bytosťami na zmenu našej osobnosti. Tlakom na zmenu v človeka srdečného, nesebeckého, láskavého a duchovného. Tlakom na zmenu v človeka, ktorý začne svojim dobrým chcením a svojimi pravými hodnotami meniť okolitý prírodný svet k svojmu vlastnému, novému obrazu. Tak zmiznú prírodné nešťastia, najrozličnejší škodcovia a doterajšie nepriateľské pôsobenie prírody voči rodu ľudskému sa zmení na priateľské a všemožne ľudí podporujúce.

Aby sme sa však nepohybovali len v teoretickej rovine, ukážme si konkrétny príklad.

V Španielsku bolo dňa 28.4.2023 namerané 40 stupňov Celzia. Takéto horúčavy v tomto období je niečo výnimočné, čo tam ešte nebolo. Neprirodzené horúčavy prinášajú extrémne sucho a nedostatok vlahy, spojený s trvalým vysušovaním pôdy. Horúčavy predstavujú zároveň enormnú záťaž na ľudský organizmus.

Čo nám bytosti prírody sprostredkovávajú týmto obrazom? Čo sa nám snažia povedať a akým spôsobom sa nás snažia zmeniť?

Bytosti prírody nám v reálnom prežívaní stavajú pred oči obraz našej vlastnej duchovnej vyprahnutosti. Duchovná ľahostajnosť, duchovná prázdnota a duchovná púšť, ktorú nosíme v sebe, mení v púšť krajinu, v ktorej žijeme. Neúnosnosť vnútorného stavu ľudí, spočívajúca v ich odtrhnutí od duchovného rozmeru bytia, robí vonkajšie pomery, v ktorých musia ľudia žiť neúnosnými. Tieto súvislosti máme pochopiť a zmeniť sa. Toto sa nám snažia povedať bytosti prírody. Nie však slovami, ale prostredníctvom prírodného diania, ktoré sme nútení prežívať, a ktorému nemôžeme ujsť. Môžeme ho však zmeniť! A to tým, že zmeníme seba samých!

No a zákonitosť duchovného zrkadlenia platí aj v spoločenskom dianí. Aj v politike. Ľudia to už dávno postrehli a vyjadrili to slovami: „Každý národ ma takú vládu, akú si zaslúži.“

Znamená to teda, že zbytočne nadávame na svoju vlastnú vládu i na politikov, nachádzajúcich sa vo vrcholovej politike, pretože oni sú iba odrazom a obrazom nás samotných. Sú odrazom životných hodnôt a duchovnej úrovne väčšiny obyvateľstva.

Naše vlastné, materialisticky zdegenerované hodnoty, privádzajú do vrcholovej politiky a do vlády osobnosti podobných zdegenerovaných hodnôt. Tie sa potom snažia presadzovať vo forme zákonov a celkového nastavenia fungovania spoločnosti. To ale spätne negatívne dopadá na nás samotných, pretože si to zasluhujeme kvôli svojej vlastnej, úbohej hodnotovej orientácii.

Ak si napríklad národ zvolí zlú vládu a po čase začne na sebe pociťovať negatívne dôsledky svojej voľby, býva spravidla prvou reakciou snaha o zvrhnutie vlády. Ľudia si však neuvedomujú a nechcú uvedomiť, že vláda je len odrazom hodnotovej úrovne ich samotných a oni by sa mali v prvom rade usilovať o zvrhnutie starého, proti národného, povrchného, konzumného, materialistického a anti duchovného človeka v sebe samých. Vo svojom vlastnom vnútri. Lebo práve takýto hodnotovo vnútorne pomýlený človek volí zlé vlády, a ak sa on sám vnútorne nezmení, bude ich voliť aj naďalej.

On je skutočný vinník! Jeho treba zvrhnúť! A to môže urobiť len každý sám v sebe. Ľudia však žiaľ odmietajú podobnú seba reflexiu a radšej vždy hľadajú vinu v niekom inom. Je to totiž oveľa pohodlnejšie, ako začať pracovať na sebe samých. Ako začať meniť k lepšiemu seba samých, a tým prispieť k zlepšeniu spoločenských pomerov. Lebo jedine ľud, smerujúci k národným hodnotám, k vlastnému uvažovaniu a k duchovným hodnotám bytia môže právom očakávať dobrú vládu, s ktorou bude spokojný.

A do tretice sa princíp duchovného zrkadlenia prejavuje aj v chorobách. Každá choroba je narušením harmónie. K jej narušeniu dochádza najskôr iba psychicky a duševne. Tak, že človek vo svojom vnútri vytvára a dlhodobo živí niečo neharmonické. Ak tak ale činí dlhšiu dobu, jeho dlhodobé vnútorné disharmonické naladenie sa napokon premietne do podoby konkrétnej choroby.

Vzájomný vzťah medzi chorobami a ich vnútornými príčinami je známy a je každému dostupný trebárs na internete, kde stačí zadať do vyhľadávača slová: „duchovné príčiny chorôb.“ Znamená to teda, že aj choroba je odrazom a obrazom toho, akí vnútorne sme a akú vnútornú chybu robíme. Skutočné vyliečenie je možné len vtedy, ak tú súvislosť pochopíme. Ak spoznáme vnútornú príčinu našej konkrétnej choroby a snažíme sa ju odstrániť tým, že sa v danej veci začneme vnútorne meniť k lepšiemu.

To samozrejme nevylučuje návštevu lekára, ktorý nám môže pomôcť na fyzickej báze, ale nikdy nás nemôže plne vyliečiť, pokiaľ my sami súbežne nepracujeme na odstránení duchovnej príčiny choroby.

Choroba je teda opäť iba zrkadlo, v ktorom máme poznať seba samých a chyby, ktoré robíme. Choroba je zároveň tlakom na nevyhnutnú zmenu osobnosti, ktorá nám prinesie uzdravenie.

Božie stvorenie je tak zázračne uspôsobené, že kdekoľvek sa pozrieme, máme pred očami sami seba. Máme vždy pred očami obraz našej skutočnej vnútornej osobnosti a v ňom zároveň impulz, pohnútku a návod k zmene seba samých k lepšiemu. Ide o zázračný princíp duchovného zrkadlenia. Ale my aj napriek tomuto všetkému zostávame slepí. Nevidíme to a nechceme to vidieť. Zatvárame oči pred pravdou a nechceme sa zmeniť.

Avšak prichádza veľká očista a tlak duchovného zrkadlenia na ľudstvo bude tak masívny, že ľudia nakoniec tieto súvislosti pochopia, uvedomia si ich a začnú sa meniť k lepšiemu. Alebo si to za žiadnu cenu nebudú chcieť uvedomiť a očistný tlak duchovného zrkadlenia ich vlastnej osobnosti, v podobe mnohostranného katastrofického materiálneho diania, ich nakoniec definitívne zlomí a zničí.