Ľudia vo všeobecnosti nežijú správne, pretože život neprežívajú z hĺbky jadra svojej osobnosti. Žijú len povrchne, lebo ich vnútorný život sa opiera o druhoradú zložku ich osobnosti. Takto to ide už celé generácie, ľudia si na to zvykli a považujú to za normálne.
Prichádza však doba prorokmi predpovedaného Súdu a každý z nás sa bude musieť zodpovedať za to, ako hospodáril s darom života. Či bol jeho život hlboký a pravý, alebo iba povrchný a plytký. Je preto v záujme úplne každého, aby ešte v poslednej chvíli so svojim životom niečo urobil. Aby ho učinil takým, ako to od neho od samého začiatku očakával Stvoriteľ, aby na základe toho mohol úspešne prejsť Súdom, a aby mohol byť ako užitočné pšeničné zrnko zhromaždený v Pánovej sýpke.
Ako sa teda stať skutočným človekom, žijúcom svoj život z hĺbky jadra svojej osobnosti?
V úplne najzákladnejšom členení sa vo vnútri každého z nás nachádzajú dve zložky. Rozum a cit!
Rozum je najjemnejší a najdokonalejší nástroj hmoty – nášho mozgu. Rozum je dokonale uspôsobený na to, aby sme ním poznávali všetko, čo je fyzické a materiálne. Je to jeho veľká prednosť, ale zároveň aj obmedzenie, pretože rozum nie je schopný chápať nič, čo sa nachádza nad hranicou materiálneho priestoru a času.
Ak si napríklad zoberieme pojem „večnosť“, rozum nevie čo s tým. Nevie to pochopiť, pretože rozum pozná len ustavičnú premenlivosť materiálnych foriem. Len neustále vznikanie a zanikanie, ale nijakú večnosť.
A pretože rozum tento pojem nechápe, tvrdí že večnosť neexistuje. Svojim spôsobom má čiastočne aj pravdu, pretože večnosť v hraniciach materiálneho priestoru a času naozaj neexistuje.
Ale kde sa potom vzal tento pojem? Prečo ho máme v slovnej zásobe, keď neexistuje?
Pretože tento a mnohé iné pojmy, ako napríklad pojem „Boh“, sa dostali do našej slovnej zásoby z úrovní, nachádzajúcich sa nad hranicou materiálneho priestoru a času. Nad hranicou, kam už schopnosti materiálneho mozgu a materiálneho rozumu nesiahajú.
K tomu, aby sa človek dokázal povzniesť nad túto hranicu, má k dispozícii inú zložku svojej osobnosti, a to je cit. To znamená, že veci a pojmy, nachádzajúce sa nad hranicou materiálneho priestoru a času, môžeme vnímať a chápať skrze náš cit. Skrze naše citové vnímanie, ktoré je duchovné.
Je tomu tak preto, lebo práve cit je hlasom nášho duchovného jadra – nášho ducha. Duch je najvnútornejšou podstatou nás samotných, ktorou by sme sa mali riadiť. A to tak, že budeme načúvať hlasu svojho citu a svojho svedomia. Skrze ne nás bude naše pravé duchovné ja viesť k duchovným výšinám, čiže tam, kde je naša domovina.
Jedine náš duch skrze cit môže pozdvihnúť náš život a jeho hodnotové zameranie nad hranicu matérie, nad ktorú už rozum nesiaha. A pretože nad ňu nesiaha, snaží sa rozumovo spochybňovať všetko duchovné.
Tí, ktorí v tomto smere podľahnú hlasu svojho rozumu, sa stanú materialistami a tomu prispôsobia celý svoj život s jeho hodnotovým zameraním. Ale to je žiaľ život premrhaný, pretože naše skutočné bytie ďaleko presahuje hranice matérie. Naše bytie siaha až do večnosti ríše Ducha, kde sa raz máme vrátiť. A vrátiť sa tam môžeme len vtedy, keď budeme kráčať cestou, ktorú nám ukazuje náš duch skrze cit. Rozum musí nasledovať tento smer a musí poslúchať hlas ducha a citu. Nie tak, ako je tomu dnes, že rozum je neobmedzeným vládcom nášho vnútorného života a to citovo duchovné je potlačené, alebo úplne zasypané.
Človek, ktorý si uvedomí tieto skutočnosti a chce sa stať človekom pravým, musí začať rozvíjať svoju citovú vnímavosť. Je to však problém, pretože v každom z nás má to rozumové prostredníctvom výchovy, školy, alebo zvyklostí prvé miesto.
To rozumové v nás je natoľko rozvinuté, že zastiera naše cítenie, znemožňuje nám ho vnímať a spochybňuje to, keď sa ním chceme riadiť. Rozum zámerne a zákerne vytvára okolo nášho citu neprekonateľnú hradbu, aby sme ho nevnímali, a aby nám mohol vládnuť len on sám. Aby z nás urobil rozumovo obmedzených ľudí, ktorí prežijú svoj život v materiálnej plytkosti a povrchnosti.
Existuje však spôsob a metóda, ako túto hradbu odstrániť. Ako sa znovu spojiť so svojim duchom a ako jasne vnímať jeho hlas citu. Tým spôsobom je dobré chcenie a konanie skutkov dobra!
Ak začneme v sebe trvalo prechovávať iba dobré chcenie a ak začneme v každej situácii konať iba dobro, rozumom zákerne vybudovaný múr, oddeľujúci nás od nášho ducha, sa začne pomaly stenčovať a my môžeme stále jasnejšie a jasnejšie vnímať hlas citu.
A napokon múr rozumu úplne padne a my sa staneme ľuďmi citu! Ľuďmi ducha, v ktorých je to citové na prvom mieste a to rozumové vykonáva jeho podnety. Takýmto spôsobom sa staneme pravými ľuďmi podľa Vôle Stvoriteľa, ktorí skrze cit a ducha nájdu spojenie so všetkým duchovným.
A to je duchovné znovuzrodenie! To je zrodenie sa v Duchu! To je odkrytie cesty k Bohu a k výšinám Ducha, kam nás bude to citové neomylne viesť. Stačí len načúvať v sebe a kráčať cestou citu.
Takúto moc má a takéto ovocie prináša trvalé chcenie dobra, ako i konanie činov dobra v každej situácii. Držme sa toho a nájdeme pravý život. Život Ducha! Život duchovný, ktorý obstojí v Súde.
Celá debata | RSS tejto debaty