Hlbšie úvahy o živote

Pán Ježiš Kristus bol očakávaným Mesiášom. Jadrom jeho poslania však bolo prinesenie Slova Pravdy, pretože iba životom v súlade s týmto Slovom môže človek dospieť k spáse. Mesiáš však nemal zomrieť, ale mal byť židovským ľudom a jeho duchovnou elitou ako Mesiáš poznaný a akceptovaný. Židovský národ mal prijať jeho učenie, žiť podľa neho a tak sa stať žiarivým vzorom národa, žijúceho podľa Zákonov Stvoriteľa. Duchovný a následný pozemský vzostup by z neho urobil jeden z najpoprednejších národov sveta, ktorého príklad by s úctou a obdivom nasledovali aj ostatné národy.

Avšak od samého začiatku svojho pôsobenia sa Kristus stretal s nevôľou a nepochopením duchovnej elity židovského národa. Časom to prerástlo až v nenávisť a Pán Ježiš vedel, že mu usilujú o život.

Poslanie Mesiáša však vyžadovalo jeho osobnú konfrontáciu z celým židovským národom i s jeho duchovnými vodcami. Všetci museli byť konfrontovaní s osobou Božieho Vyslanca. Mali dostať príležitosť rozhodnúť, či ho ako Mesiáša príjmu, alebo nie. Táto konfrontácia bola jedeným z vrcholných momentov Kristovho poslania. Malo k nej dôjsť počas veľkonočných sviatkov v Jeruzaleme. Tam sa malo rozhodnúť, či ho ľud a duchovná elita príjmu ako Mesiáša, alebo nie

Na základe nenávisti, ktorú Pán Ježiš cítil už samozrejme tušil, ako ich rozhodovanie dopadne, avšak splnenie jeho pozemskej misie vyžadovalo túto rozhodujúcu konfrontáciu duchovných vodcov i celého židovského národa s jeho poslaním Mesiáša.

Keď o tom všetkom hovoril učeníkom a Peter sa ho snažil zachrániť, Pán Ježiš ho odmietol ako pokušiteľa, pretože on musel ísť do Jeruzalema a podstúpiť onen rozhodujúci krok.

V evanjeliách môžeme čítať, že keď stál Kristus pred veľradou, jednou z najzásadnejších otázok bola priama otázka, či je Mesiáš – Syn Boží. Jeho kladnou odpoveďou bola duchovná elita židovského národa postavená pred ono veľké rozhodnutie, a síce, či ho ako Mesiáša príjme, alebo nie. Rozhodli sa tak, ako sa rozhodli a ako aj sám Pán Ježiš predpokladal. Avšak v splňovaní svojho poslania im musel dať k tomuto rozhodnutiu príležitosť.

V Jeruzaleme boli počas sviatkov veľkej noci zhromaždení i zástupcovia takmer celého židovského národa. Keď dal napokon Pilát predviesť Pána Ježiša pred ľud, mal opäť možnosť celý židovský národ rozhodnúť, či ho vydá na smrť, alebo nie. Či sa postaví za Pravdu, alebo proti nej. Ľud mal v tejto chvíli dokonca i možnosť zvrátiť rozhodnutie veľrady. Žiaľ, masy sa rozhodli tak, ako sa rozhodli. Ich rozhodnutie je ťažko pochopiteľné zvlášť preto, lebo pri Kristovom príchode do Jeruzalema ho ako Mesiáša skutočne vítali a zrazu tie isté masy kričali: „Ukrižovať!“

Smrť Mesiáša nebola nutná! Všetko sa mohlo vyvíjať úplne inak, ak by bol židovský národ prijal Krista ako Mesiáša. Tento svet by bol dnes určite zásadne iný.

Vražda Pána Ježiša a jeho následné zmŕtvychvstanie bolo druhou, núdzovou variantou, vynútenou ľudskou zlobou, ktorá usilovala o to, aby jeho poslanie bolo znemožnené a upadlo do zabudnutia. Preto museli byť Svetlom na Zemi hľadané iné cesty.

O tom, že Kristova smrť nebola Vôľou Najvyššieho svedčia dôsledky, ktoré to malo pre židovský národ. Ak by ho totiž židia prijali ako Mesiáša, mohli pod jeho vedením vybudovať kráľovstvo pokoja a mieru na Zemi. Mohli sa stať živým vzorom národa, ktorý žije podľa Zákonov Najvyššieho. Vzorom, ktorý by nasledovali aj iné národy, ako už bolo spomínané na začiatku.

Vraždou Mesiáša sa však tento národ spreneveril svojmu poslaniu. Hospodin ho zavrhol, čoho dôsledkom bolo to, že onedlho po Kristovej smrti prestal ako národ prakticky existovať. Tvrdou päsťou bol rozprášený medzi ostatné národy sveta, medzi ktorými živoril po celé dlhé stáročia iba ako nezvaný cudzinec. Takto by sa predsa Hospodin nikdy nezachoval k svojmu povolanému národu, keby bola smrť Pána Ježiša dielom vykúpenia a na Golgote sa stalo to, čo spočívalo vo Vôli Najvyššieho.