Človek je duch a nie telo! Ľudia to však nechápu a nevedia, a preto sa im ich telo stalo väzením ducha. Ich telo a rozum sú ako škrupina tvrdého orecha, ktorá znemožňuje duchu, aby prenikol navonok a prejavil sa prostredníctvom radosti a nadšenia, ktoré v sebe nesie.
Náš duch však nevyhnutne potrebuje preraziť navonok, aby v duchovne citovom prežívaní života vyrástol v silný strom, prinášajúci zdravé plody. Ak to však nedokáže hrozí mu, že za pevnou škrupinou pozemského rozumu v dlhoročnej vnútornej vlažnosti začne zahnívať a nevzíde k Svetlu.
Pochopme, že náš telesný mozog, náš rozum sa nám nikdy nestane prameňom radosti, pretože neslúži k tomuto účelu. Slúži len k zhromažďovaniu pozemských znalostí a skúseností, ktoré sú potrebné pre našu fyzickú existenciu.
Naše telo spolu s rozumom je ako auto a náš duch je ako vodič, ktorý ho riadi. V nepochopení týchto skutočností však došlo k tomu, že vodič stratil schopnosť riadiť auto. Auto ho pevne uzavrelo v sebe a jazdí si tam, kde ono chce.
Pritom je však auto samotné bez vodiča neživé, rovnako ako sa telo bez ducha nie je schopné hýbať, dýchať, alebo prežívať radosť.
Duch mnohých ľudí trpí uzavretý v tejto škrupine bez toho, že by si to dotyčný človek uvedomoval a realitu tohto stavu pochopí až vtedy, keď fyzicky zomrie.
Čas nášho vývoja na zemi je však nesmierne drahocenný! Každý okamih, kedy je duchovné v človeku utláčané a nemôže sa prejaviť, je okamihom strateným. A aj keď si ľudia myslia, že to tak nie je, že prežívajú zmysluplný život prostredníctvom uspokojovania svojich pozemských prianí, v skutočnosti to nie je vôbec pravý život. Lebo pravý život je spojený jedine s citovým prežívaním nášho duchovného vnútra. Jedine v tom citovo duchovnom spočíva vzostup a približovanie sa k múdrosti a zrelosti. Jedine v tom spočíva prísľub večného života v raji.
Ľudia tomu však nerozumejú a nedokážu to uchopiť, pretože vo svojich fyzických telách, obklopených vonkajším hmotným priestorom považujú práve toto za jediný rozmer svojho bytia.
Keby však bolo len na okamžik umožnené duchu človeka naladiť sa na obraz, ktorý sa skrýva za týmto slovami: „poklad spočívajúci v blaženej radosti duchovného bytia v raji“, tu by mnohý nenašiel viac pokoj, pokiaľ by s celou svojou silou a nadšením nevykročil k tomuto cieľu.
Slová samotné sú slabé na to, aby vyvolali v rozume príslušný obraz, pretože rozum bude hľadať len pozemské vysvetlenie a pochopenie.
Ponechajme však ducha, aby vo svojej citovej voľnosti a jasavej detskej radosti načerpal z tohto obrazu silu. Lebo jedine duch je schopný zachytiť obraz vzdialeného domova vo Svetle, z ktorého vyšiel, aby poznával zákony stvorenia v hmotných svetoch. Lebo tušenie jeho pravého domova je v ňom stále živé, ako vzdialené tóny nádhery a šťastia. Duch v sebe trvalo nesie túto spomienku, i keby sa v ňom počas mnohých životov v hmotnosti stlačila iba do maličkej iskričky nádeje.
Táto iskrička možnosti znovuzrodenia zostáva stále v ňom a je vždy pripravená sa opäť rozžiariť v jasný plameň, ktorý je účastný všetkého, čo človek prežíva na Zemi.
Odložené a odstránené má byť úplne všetko, čo brzdí a prekáža duchu v jeho prejavení sa navonok. Vnútorne máme žiť naplno! Dajme v sebe ožiť ušľachtilej radosti a s dôverou vo víťazstvo dobra kráčajme všetkým, čo ešte budeme musieť vo svojom živote prežiť.
Duchovní pomocníci nám budú stále nablízku a budú nás viesť tak, aby sme sa naučili v každučkom okamihu zhromažďovať poklady ducha.
Ak to dokážeme, a je isté, že to dokáže každý človek, potom sa raz všetci spoločne stretneme na miestach, kde nami prenikne blaženosť a šťastie. A my vtedy poznáme, že sme vstúpili do svojho pravého domova vo Svetlých úrovniach Pánovho stvorenia.
Lebo vnútorný vzostup človeka sa odvíja jedine od jeho schopnosti všetko prežívať citom, ktorý vždy dokáže nachádzať cesty k čistému postupu vpred a nahor k Svetlu. Nášmu duchu má byť v tom ponechaná sloboda, aby sa prejavoval v radostnom nadšení tak, ako je mu to prirodzené.
Nechajme teda preniknúť veľkosť a ušľachtilosť svojho ducha navonok a on nám potom skrze cit ukáže, čo je správne a harmonické, a tým pádom Svetlom chcené. Potom nám bude požehnanie Svetla na všetkých našich cestách stále nablízku.
Celá debata | RSS tejto debaty