Hlbšie úvahy o živote

V súčasnosti žijeme dobu, predpovedanú dávnymi prorokmi. Je to zlomová doba, v ktorej pomaly zaniká svet, aký sme poznali doposiaľ. Staré usporiadanie sveta končí, rúca sa a zaniká, aby uvoľnilo cestu novému, svetlému a čistému životu pod dohľadom Sudcu a Správcu stvorenia – Syna Človeka.

Úlohou ľudí, žijúcich v dnešnej dobe, je odpútať sa od starého, čo zaniká a zamerať sa na to nové a svetlé, čo prichádza. Osud každého človeka sa bude odvíjať od toho, kam bude prioritne zameraná jeho osobnosť. Či k tomu starému, čo je už odpísané a smeruje k zániku, alebo k tomu novému, čo sa nezadržateľne blíži.

A v tejto vážnej situácii, kedy ide každému z nás o všetko, o celé naše bytie, chveje sa najvnútornejšie duchovné jadro každého jednotlivca úzkosťou a varovne volá k osobnosti človeka, aby to poznal a aby sa duchovne prebudil. Aby zo všetkých svojich síl začal usilovať o dobro, čistotu a o nadobudnutie láskyplnosti voči svojim blížnym.

A predsa väčšina ľudí zostáva voči tomu hluchá a nijako sa ich nedotýka úzkostlivé, ba už takmer zúfalé varovné volanie ich najvnútornejšieho duchovného jadra. Prečo nič nevnímajú a nepočujú?

Pretože tento varovný hlas je možné zachytiť len skrze vlastnú citovú vnímavosť. Pretože naše duchovné jadro sa k nám môže prihovárať len prostredníctvom citu.

A to je problém! Podstata tohto problému spočíva v tom, že v ľuďoch, v ich vnútri je aktívne iba to rozumovo racionálne. Tým žijú, tým sa zapodievajú a to sa neustále preháňa v ich vnútri. Sú to myšlienky, tvorené rozumom. Sú to myšlienky, ktoré takmer nikdy nevybočujú z materiálno fyzikálnych hraníc.

Vnútorne rozvíjaná je len činnosť rozumu a jedine jej je venovaná všetky pozornosť. To citovo duchovné sa nachádza kdesi v ústraní a jeho hlas nepreniká k vedomiu človeka. Lebo žiaľ, ľudia vo všeobecnosti v sebe nikdy citovú vnímavosť vedome nerozvíjali a nikdy sa vedome nesnažili načúvať tomu, čo sa im snaží povedať ich duch prostredníctvom citu.

A tento stav, ktorý dlhodobo pretrváva, sa pre väčšinu ľudí stáva v súčasnom Súde nešťastím. Nešťastím, spočívajúcim v neschopnosti zachytiť varovný hlas svojho ducha, upozorňujúci na zlomovú dobu. Upozorňujúci na životnú nevyhnutnosť nasmerovania osobnosti k večným a nesmrteľným hodnotám ducha. K čistote, dobru, láske k blížnym a k poznávaniu a napĺňaniu Vôle Stvoriteľa.

A aj keď duchovné jadro každého jednotlivca k nemu v dnešnej dobe úzkostlivo volá, ľudia nič nepočujú, pretože na vnímanie vlastných citových impulzov sa nikdy nezameriavali. Preto sa ľudia, vnútorne opierajúci iba o vlastný rozum, posmievajú zmienkam o prebiehajúcom veľkom Súde. Bagatelizujú to a je im to ľahostajné, pretože samozrejme ich rozum nič z toho nevníma. Rozumu sa nič z toho nedotýka a ide to mimo neho. Dotýka sa to iba ducha, ale jeho výstražné volanie skrze úzkostlivé citové impulzy zostáva nevypočuté. A preto mnohým hrozí prehra ich vlastného bytia vo veľkom duchovnom Súde nad celý ľudstvom.

A podobné je to aj s takýmto druhom textov. Aj tie necháva rozum skĺznuť do stratena bez toho, aby sa dotkli osobnosti človeka a priniesli mu duchovné poznanie vážnosti doby.

Jediná záchrana preto pre každého spočíva v uvedomení si týchto skutočností a v snahe o prebudenie vlastnej citovej vnímavosti. V snahe vnímať svoje citové impulzy, ktoré sú rečou ducha a prinášajú dôležité podnety, upozornenia a výstrahy.

Zásadná otázka preto znie, ako sa stať citovo vnímavejší? Čo je preto potrebné urobiť?

Ak sa potápame pod vodou a otvoríme oči, môžeme niečo vidieť len vtedy, keď je voda čistá a priezračná. Keď bude špinavá a zakalená, budeme vidieť iba nejasne, alebo vôbec.

Rovnaké je to aj s našim vnútrom. Ak je čisté a ušľachtilé, môžeme v ňom jasne vnímať citovo duchovné impulzy. Ale ak je nečisté a zakalené, nevnímame v ňom nič iné, len silný hlas svojho rozumu.

Keď sa teda chceme stať citovo vnímavejší, keď chceme pochopiť nesmiernu vážnosť dnešnej doby a keď chceme úspešne prejsť Súdom tak, že budeme kráčať cestou, ktorú nám ukazuje náš cit, je sa treba očistiť vnútorne. Je treba začať vedome dbať o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojich myšlienok, pričom myšlienky nečisté a neušľachtilé do svojho vnútra vôbec nevpustíme a nebudeme ich vnútorne rozvíjať.

Takýmto spôsobom sa staneme ľuďmi duchovno citovými, ktorí kráčajú svojim životom správne, pretože sa nechávajú viesť a usmerňovať svojim čistým cítením, jasne vnímateľným skrze čistotu vlastného vnútra. Takýmto spôsobom sa staneme pravými ľuďmi a budeme kráčať po správnej ceste života. Po ceste k Svetlu a k Stvoriteľovi. Po ceste, ktorá nás bezpečne prevedie veľkým Súdom, predpovedaným dávnymi prorokmi.

Kto však túto cestu nenájde a po nej nepôjde, vo svoje rozumovej slepote vôbec nepozná, v akej vážnej dobe žijeme. Všetky slová o veľkom Súde mu budú na smiech. A pretože sa duchovne citovo nedokáže vradiť do toho nového, čo prichádza, zostane pripútaný k tomu starému, čo je už odpísané a smeruje k zániku. A tento zánik bude potom zánikom aj jeho vlastného bytia.

Vyvarujme sa toho! Začnime sa snažiť o čistotu svojho vnútra! Začnime dávať pozor na impulzy svojho čistého cítenia a riaďme sa nimi, pretože jedine toto je tá pravá cesta, smerujúca k Svetlu. Lebo pravý človek, je človekom citu. Je bytosťou citovou a cituplnou, ktorej rozum hrá až druhé husle a poslúcha usmernenia citu.