Hlbšie úvahy o živote

Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti, ktorý je úryvkom z jedného jeho mediálne zverejneného rozhovoru:

Otázka: „Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?“

Odpoveď: „Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.“

Otázka: „Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom.“

Odpoveď: „Tí sú ale na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.“

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.

Masy, čiže väčšina populácie, nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.

Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém, hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!

No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!

Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia – toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.

Keby tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.

Aká však je a vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.

Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí, a to i vrátane človeka súčasného, má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.

Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.

Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľné a neakceptovateľné.

V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.

Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.

A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu, pretože túžia po niečom hodnotnejšom, sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodí. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.

Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované, ako tie bez hodnoty, a tak ďalej, a tak ďalej.

Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto, hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.

Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu vzchopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napĺňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.

Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko vzchopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.

Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.

Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.

Ku ktorým z nich chceme patriť my?