Hlbšie úvahy o živote

Žijeme v dobe prorokmi predpovedaného Súdu! Najvnútornejšie duchovné jadro ľudí vedie smrteľný zápas o svoje ďalšie bytie a úzkosť zápasiaceho ducha sa snaží preniknúť do nášho denného vedomia skrze záhaly duše a rozumu.

Avšak ľudia vnímajú len akési divné uvedomovanie si toho, že aj napriek tomu, že vo svojom vnútri prechovávajú nepekné myšlienky o druhých, rôzne žiadosti a tiež myšlienky spochybňujúce Stvoriteľa a pôsobenie jeho Vôle, napriek všetkému tomuto sa im darí žiť v relatívnom pokoji.

Ale práve ono uvedomovanie si vlastnej nehodnoty je dôsledkom zápasu nášho ducha, odohrávajúceho sa v našom vnútri. To citové a duchovné v nás sa nás snaží varovať v poznaní toho, že náš kľud nemôže trvať donekonečna. Lebo z každého záchvevu ľudského vnútra a z každej myšlienky sa ihneď formujú osudové vlákna, ktoré nás raz neomylne zasiahnu, aby sa vyrovnali do posledného haliera. Náš duch sa nás pred tým snaží zo všetkých síl varovať, ale ľudia vo svojom povrchnom spôsobe myslenia to vnímajú len ako rozpor medzi navonok prežívaným pokojom v ich živote a medzi ich skutočným vnútorným stavom, na základe ktorého by si zaslúžili niečo úplne iné.

A pretože tento rozpor trvá dlho, ľudia si ho už prestali všímať. Ale to je obrovská chyba, pretože všetok vonkajší kľud je len zdanlivý! A to preto, lebo prebiehajúci Súd nad ľuďmi sa deje práve v ich vnútri.

Vonkajší kľud sa stal obrovským prekliatím pre celé zástupy pozemských ľudí, pretože ho nevyužívajú správne. Pretože ich vedie len k vonkajšej povrchnosti a k duchovne nehybnej zotrvačnosti.

Ako by to malo byť správne?

Čas, ktorý je človeku daný ako obdobie kľudu je darom pre ducha, aby sa mohol sám zo seba prebudiť k radosti a vďačnosti za priaznivé obdobie, ktoré mu je Svetlom poskytnuté. Človek sa má snažiť o čo najväčší duchovný rozmach práve v dobe, kedy ho hviezdy podporujú a poskytujú mu pozemský kľud. Mal by sa v radostnej vďačnosti plne vložiť do všetkých okamihov, ktoré smie prežívať. Mal by sa snažiť prebudiť k duchovnému životu, k živému cíteniu a k vnímaniu hlasu svojho svedomia. Pozemské podmienky, v ktorých sa nachádza, treba vnímať ako ten najväčší dar pre duchovný vzostup, nech už sú akékoľvek.

Ale žiaľ, pokoj prežívaný na Zemi vedie prevažne k ukolísaniu duchovnej bdelosti. Prináša strnulosť a zotrvačnosť vo väčšine opakovaných zvyklostí. Čas na Zemi, ktorý je pokojný, vedie vo väčšine prípadov len ku spánku ducha. Výsledok na druhom svete potom ukáže pravdu o tom, čo všetko človek premeškal.

Náš duch to všetko čas od času tuší i počas pozemského života, a preto nás to v našom vnútri nabáda skrze svedomie k prebudeniu. Je to chvíľa, kedy náš duch bojuje o záchranu svojho bytia bez toho, že by si človek samotný vo fyzickom záhale svojho tela bol vôbec schopný uvedomiť tieto vážne skutočnosti.

Mnohí ľudia si prajú žiť pokojný život. Dokonca i za to prosia Stvoriteľa. Prosia o Jeho pomoc a ochranu, avšak skutočne duchovne pohnúť vo svojom živote sa nechcú. A preto pomoc a ochrana, o ktoré prosia, k ním teraz v Súde prídu, ale úplne inak, než čakajú. Prídu pre ich duchovné vnútro a nie pre ich pozemské telo a pozemské podmienky.

Pomoc a ochrana prídu ako prudký pohyb, ktorý vtrhne do ich života. Je to iný druh pomoci, než ľudia očakávajú. Je to pravá pomoc, smerujúca k prebudeniu a povzbudeniu ducha. Namiesto očakávaného pokračujúceho pokoja príde najvyšší pohyb v podobe búrky. A táto búrka rozbije to, čo prekáža vnútornému rozvoju ducha.

Ak je človek duchovne živý, prílev Svetla mu prinesie veľké povzbudenie a posilu. Búrka a ničenie nastane iba tam, kde duch v človeku nenašiel dostatok síl k vonkajšiemu ovládnutiu myšlienok a tela. Tam nastúpi cesta zlomového vývoja! Jediným okamžikom sa zrazu zmení mnohé, na čo boli ľudia zvyknutí a stane sa to minulosťou. Týmto spôsobom rýchlo zmizne rozpor medzi vonkajším nezaslúženým pokojom a vnútornou duchovnou vlažnosťou, pretože zápas ducha sa nakoniec stane realitou i v pozemskom bytí.

Ale bude to len na prospech, ak to bude využité v poznaní veľkosti Stvoriteľa, ktorý vo svojej všemúdrosti vedie ducha a dáva mu len to, čo mu duchovne prospieva, aj keby mu to paradoxne malo pozemsky uškodiť. Svetlí pomocníci totiž vidia len jediný cieľ. Ten najhodnotnejší pre človeka, aký len môže byť! A to je dosiahnutie raja. Všetko, čo prežívame na tejto ceste je len prostriedkom k učeniu a dozrievaniu, aby duch človeka zosilnel v horiaci plameň.

Či už nejaký otras, bolesť, strata, choroba, alebo smrť, to všetko je často jediným možným pomáhajúcim prostriedkom duchovných pomocníkov k prebudeniu a k pokroku ducha. Oproti tomu sú úplne bezpredmetné všetky prosby ľudí o pomoc a ochranu Svetla v túžbe po pozemskom kľude a pohodlí. Čiže prosby o to, čo bolo doteraz najväčším nepriateľom človeka na jeho duchovnej ceste. Čo ho len uspávalo a neviedlo ho k najvyššej duchovnej a citovej živosti.

Požehnanie zo Svetla, ktoré v súčasnosti prúdi k Zemi, má byť plne využité k radostnému svetlému tvoreniu a k spolupráci s druhými ľuďmi. Len za takýchto podmienok sa nám bude aj pozemsky dariť. Kde však človek toho nie je schopný, vtrhne do jeho života niečo, čo rozbije jeho pozemský kľud, sprevádzaný duchovným spánkom.

A človek by ma byť za to vďačný, pretože to k nemu prichádza zo Svetla za účelom jeho duchovného prebudenia a povzbudenia. Je to ten najcennejší dar, akého sa nám môže dostať, pretože nám to môže priniesť duchovnú záchranu, spočívajúcu v stále silnejšej a intenzívnejšej citovej vnímavosti voči všetkému, čo nás ešte čaká na našej vážne nastúpenej ceste k duchovným výšinám.