Hlbšie úvahy o živote

Hlavným účelom každého náboženského systému je, aby bol človek lepší. Aby sa snažil byť čoraz lepším, čistejším, spravodlivejším a láskavejším. Aby sa o to snažil tak intenzívne, ako len môže, pretože iba tadiaľto vedie cesta k raju, ale i cesta k šťastnému, vyrovnanému a harmonickému životu na zemi.

Zdá sa to byť prosté a jednoduché. Avšak v kresťanských kruhoch sa paradoxne, niečo takto jednoduchého, jasného a každému ľahko pochopiteľného stretáva s tvrdým odporom. Ako dôkaz uvádzam reakciu istej horlivej kresťanky, dokonale vystihujúcu podstatu absurdity všetkých kresťanských vieroúk, ktoré v podstate bránia snahe človeka byť čoraz lepším a lepším.

Citujem:

„Ak sú ľudia sami schopní opustiť zlo, prečo by potom musel umrieť Ježiš za naše hriechy? Prečo bola preliata jeho krv k zmazaniu a odpusteniu hriechov?

Keby sa človek mohol sám, svojim vlastným úsilím stať dobrým natoľko, aby sa dostal do raja, potom si Kristus predsa mohol svoje utrpenie odpustiť.

Pre Stvoriteľa sú však všetci ľudia duchovne mŕtvi, pretože všetci zhrešili a je jedno, akým životom žijú. Jediné naše oslobodenie spočíva v Kristovej obeti. Lebo človek, topiaci sa v bahne hriechu sám seba z bahna nevytiahne. Podľa mienky Stvoriteľa, bez Krista v človeku dobro neexistuje.“

Toľko citát. Sú to slová, vystihujúce postoj kresťanského sveta k smrti Krista na kríži. Ich absurdita spočíva v tom, že tisícom veriacich sa nimi berie motivácia trvalo, vážne a intenzívne usilovať o to, aby sa svojim vlastným snažením stávali čoraz lepšími, čistejšími, spravodlivejšími a láskavejšími. Veď načo aj, keď Kristus prišiel preto, aby prelial svoju krv k odpusteniu a zmazaniu našich hriechov! Veď predsa stačí iba uveriť v jeho obetu! A kto v ňu uverí, bude zachránený. Potom už nezáleží na našich hriechoch. Veď človek je hriešnym a hriešnym aj zostane. Vlastným úsilím by sa do raja aj tak nikdy nedostal. Myslieť si, že by toho bol schopný je prejavom pýchy. Nie naše snaženie, ale iba Kristova obeť na kríži nám otvára cestu k raju.

Takéto presvedčenie je však jed! Smrteľný jed, ktorým je presiaknuté celé kresťanstvo! Smrteľný jed, ktorý nepriamo nabáda k pohodlnosti a lenivosti. Jed, ktorý v ľuďoch vytvára falošnú ilúziu bezpečia, istoty a ochrany. Jed, ktorý im berie motiváciu vážne, neúnavne a intenzívne usilovať o to, aby sa každodenne stávali čoraz lepšími.

Kristus totiž v skutočnosti neprišiel na zem preto, aby sa obetoval na kríži a tým spasil svet. Prišiel preto, aby ľuďom priniesol Božie Slovo! Aby im priniesol poznanie Vôle Stvoriteľa, podľa ktorej majú žiť! Podľa ktorej musia žiť, ak chcú byť spasení a ak chcú prežiť šťastný, harmonický a plnohodnotný život už aj tu na zemi. Evanjeliá nie sú ničím iným, ako ukazovateľom toho, aký má človek byť, ako má správne žiť, ako má správne myslieť a jednať, ak chce dôjsť k spáse.

Kristovo učenie je v skutočnosti požiadavka! Požiadavka Stvoriteľa voči človeku! A úlohou človeka je tieto požiadavky naplniť. Vlastným úsilím a vlastným snažením!

Úlohou človeka je byť takým a stať sa takým, ako jeho Stvoriteľ požaduje! Úlohou človeka je prijať plnú osobnú zodpovednosť za svoju vlastnú spásu! Jeho úlohou je stať sa dobrým, čistým, ušľachtilým, spravodlivým a láskavým človekom v duchu Kristovho učenia. Túto prácu zaňho nevykoná nikto iný. Jedine on sám musí svojim vlastným úsilím očistiť a vybieliť rúcho svojej duše. Iba tak môže nájsť milosť pred zrakom Pána. A Kristovo učenie k tomu každému z nás presne ukazuje cestu. Cestu, po ktorej však musíme ísť my samotní!

A všetko, čo nás akýmkoľvek spôsobom odkláňa od tejto cesty vlastnej námahy, vlastného úsilia a vlastného vážneho, intenzívneho snaženia, všetko toto je jedom!

Viera v Kristovu obeť na kríži je nesprávna! Toto totiž nebolo jadrom jeho poslania! Toto bolo iba dôsledkom nepriateľstva služobníkov temna voči jeho Slovu, ktorého zvestovaním bola temnota na zemi ohrozená.

Jadrom a skutočným zmyslom príchodu Krista bolo prinesenie Slova ako smernice, podľa ktorej majú ľudia žiť. Toto Slovo predstavuje požiadavku, ktorú musíme splniť! Kto ju splní, bude spasený! Kto ju nesplní, bude zatratený! Naozaj prosté a jednoduché.

Ak sa napríklad pozrieme na podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, môžeme si všimnúť, že aj prvé aj druhé čakali na Ženícha. Aj prvé aj druhé verili, že príde. Avšak keď prišiel, jedine tie rozumné mohli vstúpiť na svadbu, pretože boli pripravené. Tie nerozumné však pripravené neboli, a preto zostali za zatvorenou bránou.

Tu predsa jasne vidíme, že viera sama o sebe nestačí. Vidíme, že rozumné panny mohli vstúpiť preto, lebo splnili určité kritériá a požiadavky, kým tie druhé, nerozumné, ich nesplnili. A tými požiadavkami bol život v súlade s Vôľou Najvyššieho! Život v súlade s Kristovým učením!

A rovnako skutočnosť, že viera v Krista a jeho obetu na kríži sama o sebe nestačí, potvrdzujú i ďalšie slová evanjelia:

„Vtedy za ním prídu mnohí a budú hovoriť: „Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Či sme v tvojom mene neuzdravovali a neučinili množstvo zázrakov?“ A On odpovie: „Nepoznám vás! Odíďte odo mňa vy všetci, ktorí páchate neprávosť.“

Na týchto slovách predsa jasne vidíme, že vôbec nestačí nie len že viera v Kristovu obeť na kríži, ktorou z nás boli akože sňaté všetky hriechy, ale dokonca nestačí ani to, ak by niekto v jeho mene prorokoval, robil zázraky, alebo uzdravoval. Nič z toho nestačí, ak človek nenaplnil kritéria života podľa Vôle Stvoriteľa! Ak svojim životom nenaplnil požiadavky Pána, jasne formulované v Kristovom učení!

Toto je to najdôležitejšie! Toto je to najpodstatnejšie! Toto je najrozhodujúcejšie! K tomuto musí človek napnúť všetky svoje sily! Zo všetkých svojich síl a s plnou vážnosťou sa musí snažiť stať sa dobrým, čistým, spravodlivým a láskavým človekom, presne v duchu učenia, alebo lepšie povedané, v duchu požiadaviek Pána Ježiša Krista.

A všetko, čo nás odkláňa od tohto snaženia, čo nás nabáda k pohodlnosti a lenivosti, čo nám dáva klamlivú istotu spásy bez vlastného pričinenia, všetko toto je jed! Smrteľný jed, ktorého účelom je záhuba ľudských duší! Duší, ktoré síce verili v Ženícha, dúfali v neho a vzývali ho, avšak keď nadišla zrelosť času, brána pred nimi zostala nepreniknuteľne zatvorená, pretože svojim životom nenapĺňali požiadavky, ktoré by ich oprávňovali k vstupu na svadbu Pánovu.