Hlbšie úvahy o živote

Keď sa povie, že treba robiť dobro, ľudia s tým súhlasia a schvaľujú to. Ale žiaľ, každý z nich si pod tým predstavuje niečo iné. Každý má svoju vlastnú predstavu toho, čo je dobro.

Napríklad drogovo závislý človek vidí ako dobro svoju ďalšiu dávku. Matka považuje za dobro, aby jej dcéra išla na právnickú fakultu a núti ju k tomu, hoci ona má výtvarné nadanie a chce ísť na umeleckú školu. Dokonca aj Hitler si myslel, že dobro pre nemecký národ spočíva v rozšírení jeho životného priestoru smerom na východ a vo vyhubení menejcenných rás. A takto by sa dalo pokračovať donekonečna. Všetci chcú dobro, ale každý si ho predstavuje inak. A to vo väčšine prípadov tak, že to v skutočnosti žiadne dobro nie je.

Na základe týchto skutočností je každému jasné, že existuje pravé, objektívne Dobro, ale zároveň existuje subjektívne, osobné vnímanie dobra jednotlivými ľuďmi. No a ten, kto chce ísť cestou pravého Dobra, musí ísť cestou Dobra objektívneho a nie cestou dobra subjektívneho a osobného.

Problém však je, ako to odlíšiť a rozpoznať, pretože naša vlastná predstava o dobre je pre nás oveľa príťažlivejšia, a preto má tendenciu prekrývať a zastierať to, čo je skutočne objektívne dobré.

V Posolstve Grálu sa píše: „Čo je dobré a čo zlé, to cíti každý bez slov až do končekov prstov. Každé hĺbanie o tom by len miatlo.“

Ako máme chápať tieto slová? Prečo vytvárajú dojem, že je to také jednoduché, keď sme si ukázali, že to vôbec také jednoduché nie je?

Ale ono to naozaj také jednoduché je! Každý človek CÍTI až do končekov prstov, čo je dobré a čo zlé! CÍTI to!

Človek je bytosťou ducha a jeho duch, jeho najvnútornejšie duchovné jadro sa prejavuje citom. A základné cítenie ducha sa prejavuje svedomím! Naše svedomie je Božím zákonom v nás a skrze naše svedomie je nám ukazované a dávané najavo, čo je dobré a čo zlé. Keby sme načúvali tomuto hlasu a jednali vždy a v každej situácii podľa neho, jednali by sme v súlade s objektívnym Dobrom.

Táto schopnosť rozlíšenia spočíva v cite každého človeka. Každý z nás, aj ten najhorší z ľudí, má svedomie! Ozýva sa v ňom vo chvíľach samoty a ticha, a on jasne cíti, že robí zle, a že by to robiť nemal.

Drogovo závislý človek, túžiaci po ďalšej dávke jasne cíti, že je to zlé a že ho to ničí, ale jeho závislosť je silnejšia. Zapudí v sebe hlas svedomia a vezme si ďalšiu dávku.

Matka, ktorá núti ísť svoju dcéru na školu, na ktorú ísť nechce, vo chvíľach samoty a ticha cíti, že svojej dcére ubližuje, ale hlas rozumu prekryje jej city a ona mu uverí, že ako právnička bude oveľa lepšie materiálne zabezpečená.

Dokonca aj Hitler vo chvíľach samoty cítil a jasne vnímal, že sa vydal cestou zla, ale jeho cítenie bolo prehlušené hlasom temna, ktoré ho hnalo do vraždenia, a s ktorým nadviazal priame spojenie prostredníctvom okultných praktík.

Znamená to teda, že hlas citu sa ozýva v každom z nás a v každej situácii nám dáva najavo, ako máme správne jednať a ako sa máme správne zachovať v súlade so skutočným, objektívnym Dobrom. Ale okamžite prichádzajú na rad naše závislosti, naše sklony, naše chyby, naša pohodlnosť a najmä hlas nášho rozumu, ktorý nás presvedčí, ako by to bolo lepšie. A my sa dáme presvedčiť a poprieme svoje cítenie, čím ale uprednostníme na začiatku spomínanú, osobnú predstavu dobra nad Dobro skutočné a objektívne.

Inými slovami vyjadrené, podľahneme racionalite rozumu a jeho presviedčaniu, že vie všetko lepšie. Na základe toho sa vydáme cestou osobného, rozumového, subjektívneho, krátkodobého dobra, ktoré sa ale vždy napokon ukáže ako zlo, pretože jedine objektívne Dobro, vnímané prostredníctvom citu a svedomia je naozaj dobrom, prinášajúcim do nášho života ovocie a hodnoty skutočného dobra.

Stvoriteľ, ako ústredný zdroj Dobra, sa však postaral o to, aby bol človek ku konaniu skutočného dobra usmerňovaný nielen zvnútra, prostredníctvom svojho citu a svedomia, ale aj zvonka, prostredníctvom poznania jeho Vôle, ktorej rešpektovanie prináša jednotlivcom i svetu skutočné Dobro. Stvoriteľ nám v Desatore prikázaní, v učení Pána Ježiša i v Posolstve Grálu ukázal, ako máme žiť a myslieť, aby sme kráčali cestou skutočného Dobra a pravé Dobro mohlo prúdiť k nám i k celému svetu.

Ľudské prekliatie rozumovej pýchy však rúhavo zasiahlo aj v tomto prípade, pretože život v súlade s Vôľou Stvoriteľa bol nahradený racionálnym, rozumovým materializmom, bez potreby rozvíjania hodnôt Ducha. A tak aj v tomto prípade rozum s jeho presviedčaním vedieť všetko lepšie znemožnil a znemožňuje človeku kráčať cestou skutočného Dobra, ktoré je totožne s rešpektovaním Vôle Stvoriteľa.

Ak teda odteraz budete niekde a od niekoho počuť o nabádaní k dobru a o nevyhnutnosti ísť cestou dobra, budete už vedieť, že túto cestu nám v našom vnútri ukazuje naše cítenie a svedomie. A zároveň nám ju ukazuje poznanie Vôle Stvoriteľa, zakotvené v Desatore prikázaní, v učení Krista a v Posolstve Grálu.

Len toto je cesta k skutočnému Dobru, zatiaľ čo všetko ostatné mimo toho je dobro len zdanlivé, klamlivé, osobné a subjektívne. Je to niečo, čo sa ako dobro len tvári, ale v skutočnosti je to skryté zlo. A náš svet, plný zla, ale zároveň plný ľudí, ktorí sú presvedčení, že konajú dobro, je toho očividným dôkazom.