Hlbšie úvahy o živote

Všeobsiahle chcenie k dobru! Mnoho ľudí si nad tým láme hlavu, pretože existuje tisíc príkladov, kedy sa čistá vôľa k dobru niekomu nevyplatila a dotyčný dobromyseľný človek zožal od druhých niečo nepekné, alebo utrpel veľkú škodu. Osobné prežitie prinieslo ľuďom mnohokrát skúsenosť, že dobro sa nevypláca, a preto upustili od svojho chcenia byť za všetkých okolností dobrí.

Preto sa často stáva, že ak nejaký človek hovorí vo vnútornom nadšení o vnímaní potreby byť za všetkých okolností dobrý, nájdu sa mnohí, ktorí ho pred tým varujú, alebo naliehavo presviedčajú, že je to hlúposť a naivita, že sa to v našom nepriateľsky naladenom svete nikomu nevypláca.

Podľa nich sa na Zemi nedá riadiť iba čistou vôľou k dobru a my musíme byť dostatočne chytrí, aby sme sa od druhých nakoniec nedočkali iba zlého.

Ak sa ale na toto všetko pozrieme z hľadiska pravdy zistíme, že veľká časť ľudí usiluje vo svojom myslení a jednaní oveľa viac o rozumovú chytrosť, ako o rešpektovanie svojho cítenia a svedomia. Znamená to teda, že rozumová prefíkanosť je pre nich oveľa viac cenená, než čisté chcenie dobrého.

ŽIAĽ, TÝMTO SPÔSOBOM SA IDE PRIAMO PROTI PODSTATE ĽUDSKÉHO DUCHOVNÉHO VNÚTRA!

To, čo malo byť základom pre každého človeka, odsunul rozum do ríše rozprávok.

NAJZÁKLADNEJŠIA POTREBA DUCHOVNÉHO DRUHU, Z KTOREJ AKO JEDINEJ MÔŽE ČLOVEK ČERPAŤ SILU PRE RAST SVOJEJ OSOBNOSTI, SA STALA NEDÔVERYHODNÝM JEDNANÍM.

Ľudstvo je v tejto veci otrávené do takej hĺbky, že ani netuší, ako veľmi sa tým vzdialilo od hodnoty čistej ľudskosti.

K vzostupu ľudstva doposiaľ nedošlo preto, lebo dôvera v dobro a jeho trvalé uplatňovanie vo všetko jednaní v živote, sa stala strateným pokladom.

ĽUDIA SA UZAVRELI POZNANIU, ŽE BY V SKUTOČNOSTI MALI ŽIŤ JEDINE V ÚPRIMNOM VNÚTORNOM STAVE VŠEOBSIAHLEHO CHCENIA DOBRA.

Všeobsiahle dobro sa stalo cudzincom na našej Zemi.

Mnohí ľudia ho vytesnili z reálneho sveta svojou rozumovou chytrosťou, pretože poznajú len nedôveru k tomu, že by na Zemi mohol byť niekto, kto žije naplno iba chcením dobrého.

Je to nimi považované za prejav hlúposti a naivnosti, zo čoho sa je potrebné urýchlene vymaniť.

Takéto sú i všeobecne dávané rady mnohých, ktorí sa domnievajú, že tým pomáhajú mladým ľuďom v čase prebudenia sa ich ideálnych predstáv o svete. Tým im však ihneď na začiatku strhnú všetky nádeje a všetko odhodlanie na čistý život.

S takýmto niečím sa už stretol každý človek. Takýmto prístupom je však v skutočnosti vymazaný samotný zmysel toho, prečo ľudia prichádzajú na Zem. Je to znemožnenie správneho vývoja nášho vnútra, ako i strata možnosti tkať svetlé osudové vlákna pre svoje ďalšie bytie.

Dni, mesiace a roky sa potom odvíjajú len v materiálnom spôsobe života, bez budujúceho duchovného zmyslu.

POPRENÍM TOHO, ŽE VO SVOJOM CHCENÍ MÁME HĽADAŤ CESTY K UPLATNENIU CELKOVÉHO NALADENIA DOBROTIVEJ RADOSTI VO SVOJOM VNÚTRI, JE ZNEMOŽNENÉ NÁŠMU DUCHU, ABY SA ROZVÍJAL A KRÁSNEL.

DUCH ZAKRŇUJE A ŽIVORÍ, AK JE MU ZNEMOŽNENÉ ROZUMOVOU CHYTROSŤOU ROZLETIEŤ SA VOĽNE A SLOBODNE K SVETLU V KONANÍ DOBRA PRE DRUHÝCH I PRE CELÝ SVET.

Tvrdenie, že nedôvera v silu dobrotivosti je správnym prežívaním života, že človek má byť vždy triezvo rozumovo chytrý, aby sa nenechal poškodzovať druhými, je v skutočnosti len klamaním seba samého.

Argumentuje sa tým, že to druhí ľudia zneužijú.

Ale prečo by sme sa mali zameriavať na druhých?

Prečo má byť vyčkávané na to, že sa najprv druhí ľudia zmenia k lepšiemu, a tým utvoria lepšiu spoločenskú klímu? Veď tu ide predsa o naše vlastné bytie!

Prečo sa týmto, tak nesmierne cenným naladením všeobsiahleho dobra v našom vnútri nechcú ľudia zaoberať?

Preto, lebo svoj vnútorný hlas citu majú veľmi slabý a každým rokom stále zoslabuje. A zoslabenie vnútorného hlasu vedie k nedôvere voči všetkému čistému a dobrotivému.

Preto sa vždy okamžite vyťahujú príklady, kedy dobrotivosť nejakého človeka spôsobila jemu samotnému škodu

Deje sa tak ale preto, že ak má dobré chcenie priniesť aj dobré výsledky, je k tomu potrebná zrelosť a ušľachtilosť vo vystupovaní človeka.

O tom sa už ale nehovorí, pretože sa v tom skrýva požiadavka práce na sebe samom.

Čisté chcenie všeobsiahleho úsilia k dobru potrebuje kráčať ruka v ruke so zrelou vonkajšou ušľachtilosťou. Život v princípe všeobsiahleho dobra je neoddeliteľne spojený so zrelosťou vo vystupovaní.

Je odvekým zákonom, že dobré chcenie človeka je tým najcennejším spôsobom života, prostredníctvom ktorého si smieme utvárať svetlé a požehnané cesty pre svoju blízku i vzdialenú budúcnosť.

A tiež neotrasiteľne platí, že všade tam, kde je všeobsiahle chcenie k dobrému a súčasne je prítomné zrelé a ušľachtilé jednanie, pri takomto človeku môžu potom stáť na stráži všetci pomocníci a pomáhať mu na ceste k Svetlu, ako i v jeho snahách o pozemské napĺňanie jeho dobrého chcenia, aby sa nakoniec naozaj stalo skutočnosťou.