Hlbšie úvahy o živote

Raz zomrie človek, zahynie zviera, uschne rastlina a zvetrá hornina. Všetko, čo sa zrodilo v hmote, musí zahynúť. A ako je to v malom, tak je to i vo veľkom. Raz vyhasne Slnko a s ním bude zničená i naša Zem. A rovnako bude raz zničený i celý okolitý viditeľný vesmír.

V striedaní ročných období môžeme vidieť obraz diania, ktorému podlieha všetko, čo je hmotné. Jar je zrod, leto rozvinutie plnej sily, jeseň zrelosť a čas zberu plodov, no a zima útlm. Zima je ukončením všetkých aktivít. Je smrťou roka, je to nevyhnutné uzavretie jedného cyklu potrebné na to, aby s novými a čerstvými silami mohol začať cyklus ďalší.

A železná zákonitosť tohto deja platí i pre hmotný vesmír, ktorý vznikol postupným zhlukovaním hmlovín. Z nich sa časom sformovala hmota a v nej život, aby napokon všetko, po uzavretí obrovského vesmírneho cyklu opäť zaniklo, zmenilo sa v pralátku, z ktorej sa postupne začne formovať nový cyklus.

A v strede tohto veľkého vesmírneho diania sa nachádza človek. Nachádza sa v ňom ľudstvo, ktoré musí vedieť, že jeho čas v hmotnom vesmíre je presne vymedzený a že sa postupne kráti, i keď to všetko samozrejme nevnímame tak, ako nevnímame, že zem sa točí. Ale zem sa naozaj točí rovnako, ako i veľké vesmírne dianie pomaly, nebadane, ale isto speje do bodu, v ktorom nastane rozklad.

V akom období vývoja vesmírneho cyklu sa momentálne nachádzame?

Jar, čiže počiatočné formovanie hmoty a života už máme dávno za sebou a máme už za sebou dokonca i leto, čiže obdobie najplnšej sily a rozkvetu. V cykle veľkého vesmírneho diania sa už všetko prehuplo do druhej polovice. Už ideme z kopca a nachádzame v období jesene, v období dozrievania a zberu plodov. Po jeseni už príde iba chlad, mráz, zima a rozklad.

Jeseň je teda obdobie, do ktorého dospel veľký vývojový cyklus nášho vesmíru. Je to obdobie, v ktorom musí ľudstvo vydať plody zrelosti a pripraviť sa na ich zber.

Koľko máme ešte času? A aké plody zrelosti to máme vydať? Ako nastane ich zber? A prečo vôbec žijeme vo vesmíre?

Nad hmotným univerzom, ktorý, ako sme si povedali, v obrovských časových cykloch podlieha vzniku a zániku, sa nachádza večná a nepominuteľná duchovná ríša. V nej má človek svoj pôvod. Tam, vo večnej ríši ducha prejavil kedysi dávno, ako nevedomý duchovný zárodok túžbu po sebauvedomení. Túžbu po plnocennom a plnohodnotnom živote v duchovnej ríši. Túžbu po vedomom večnom bytí.

Na základe tejto svojej túžby bol nevedomý duchovný zárodok vypudený z duchovnej ríše do hmotného sveta, aby v ňom, podobne ako v škole, získal plné sebauvedomenie.

Hmotnosť univerza sa delí na hmotnosť jemnú a hmotnosť hrubú. Na hrubohmotnosť a jemnohmotnosť. Duchovný zárodok sa najskôr ponoril do jemnohmotnosti, ktorá je duchovnej ríši bližšie. Tým získal jemnohmotný záhal, ktorý nazývame dušou. Ľudská duša, ktorá je jemnohmotná, sa potom napokon zrodí v hrubej hmote, to znamená, že získa ešte aj hrubohmotný záhal. Ním je naše fyzické telo.

Tak začína ľudská bytosť svoju cestu k zrelosti v hmotnom svete, striedajúc neustále svoj pobyt v jemnohmotnosti s pobytom v hrubohmotnosti. To znamená, že na zemi nežijeme len raz, ale opätovne sa na ňu vraciame a na základe získaných skúseností postupne duchovne rastieme.

Osud človeka je teda pevne spojený s osudom hmoty, či už s jej jemnohmotnou, alebo hrubohmotnou časťou. S osudom hmoty, podliehajúcej veľkému kolobehu vzniku a zániku spojeného s jej rozkladom. Čas trvania kolobehu jedného obrovského hmotného cyklu je časom vymedzeným na to, aby duchovný zárodok dospel a dozrel k svojmu plnému sebauvedomeniu a mohol vstúpiť do večnej ríše ducha. Každý jedinec ho musí využiť tak, aby svoj duchovný vývoj ukončil včas, vstúpil do bezpečia večnej duchovnej ríše, a tým unikol z dosahu hmoty, ktorá postupne smeruje k svojmu rozkladu.

Ak totiž človek nie je schopný ukončiť svoj vývoj načas, zostáva zviazaný s hmotou a spolu s ňou ho to ťahá a nakoniec aj vtiahne do rozkladu. Dovtedy nadobudnuté, avšak ešte stále nedostatočné sebauvedomenie je spolu s ostatnou hmotou zničené, takže nakoniec zostane opäť iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa uvoľnený vznesie do ríše ducha, aby potom, až nastane nový, veľký, hmotný vesmírny cyklus, sa opätovne mohol pokúsiť o nadobudnutie plného sebauvedomenia.

Toto je samozrejme ten horší prípad. Ba z hľadiska individuálnej osobnosti človeka až tragický, rovnajúci sa vymazaniu z knihy života.

Tým rozhodne lepším prípadom je úspešnosť duchovného zárodku, spočívajúca v dosiahnutí plného sebauvedomenia, spojeného s včasným odpútaním sa z hmotného kolobehu a z jeho vstupom do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Ak teda hovoríme, že hmotnosť podlieha vzniku a zániku, platí to pre hmotnosť ako celok, čiže ako pre hrubohmotnosť, tak i pre jemnohmotnosť. Pre hrubohmotnosť, čiže pre náš viditeľný svet a pre jemnohmotnosť, čiže pre svet, do ktorého odchádza ľudská duša po odložení hmotného tela.

I jemnohmotnosť je teda hmota, i keď jemnejšej kvality, ale rovnako podliehajúca kolobehu vzniku a zániku. Večná je len duchovná ríša, stojaca mimo hmotného kolobehu. Duchovná ríša je bezpečím domova, nepodliehajúceho nijakému zániku.

Zmyslom života ľudských bytostí, nachádzajúcich sa v hmotnosti, je dosiahnutie tohto cieľa. Človek sa má svojim životom, žitým v súlade vysokými duchovnými hodnotami stať spôsobilým na to, aby sa na základe svojho najvyššieho zušľachtenia mohol dostať do ríše ducha a tak uniknúť nebezpečiu rozkladu, ktoré naňho číha v hmote.

V hmote, ktorá už dospela do času dozrievania a zberu plodov. V hmote, v ktorej sa začína rozhodovať o tom, kto z ľudí sa stane zrelým plodom a kto naopak nezrelým, a preto musí ostať natrvalo uviaznutý v smrteľnom objatí hmoty.

Čas sa kráti! Ak má človek splniť tie najvyššie nároky, ktoré sú kladené na každého, kto smie vstúpiť do večnej ríše ducha, tak má naozaj čo robiť. Nemôže už premeškať ani len minútu vo svojej snahe stať sa človekom duchovným. Človekom ducha, naplneným spravodlivosťou, čistotou, ušľachtilosťou, nezištnosťou, dobrosrdečnosťou, úctou a láskou voči ostatným. Človekom, mysliacim na iných rovnako, ako na seba. Človekom, s radostnou vďakou vzhliadajúcim k Bohu, k Jeho Vôli a k Jeho Zákonom, ako k tej najvyššej autorite, ktorá existuje.

Kto z nás môže povedať, že takýmto už je? Avšak čas na uskutočnenie toho, aby sme sa takými stali, tento čas sa nezadržateľne kráti.