Hlbšie úvahy o živote

Darovanie zbraní, posielanie zbraní, vyrábanie zbraní, žiadosti o stále ďalšie zbrane a zarábanie na zbraniach. Toto je tragická realita našej súčasnosti. Mnohí ľudia to schvaľujú a väčšine je to úplne jedno, pretože sa starajú len sami o seba. Málokto však domýšľa prostú skutočnosť, že každá zbraň je určená na to, aby zabíjala a ničila. Takéto niečo je však v ostrom rozpore s tým, o čo sa máme ako ľudské bytosti usilovať.

V ľuďoch sa nachádza ušľachtilý cit spojenia s rodnou vlasťou, ktorý môže prerásť v odhodlanie celého národa brániť ju, ak sa jej nejaký nepriateľ snaží uškodiť, alebo ju napadne. Tento cit je pravý a správny.

Žiaľ, ale tak, ako takmer všetko v dnešnej dobe, bolo aj toto chladným rozumom strhnuté nadol. Temnota rafinovane zamenila cnosť vernosti k vlasti a odhodlanie brániť ju, za službu jedine pozemským cieľom, ustanoveným mocnými nášho sveta.

A tak mnohí, ktorí si mysleli, že verne slúžia vlasti a Stvoriteľovi, bojovali voči iným, ktorí si to mysleli tiež. A jedni i druhí po odchode z pozemského sveta so zdesením poznali, že nekonali v súlade s Vôľou Najvyššieho, pretože jednali v ostrom rozpore s tým, čo je od ľudského ducha ako od bytosti citu Stvoriteľom očakávané. Lebo všetko, v čom nie je rýdzi duchovný cit, sa stáva prekliatím vo vytváraní osudových vlákien viny za všetko zlé, čo je spôsobované bezcitným jednaním voči našim blížnym. Lebo základnou podmienkou Stvoriteľa voči každej ľudskej bytosti je, aby bola plne prežiarená citom, čo sa má prejavovať mieruplnosťou, láskavosťou a súcitom s blížnymi.

Avšak napriek týmto skutočnostiam sme sa stále doposiaľ nepoučili. Stále sú žehnané zbrane, prinášajúce nové viny tým ľudským duchom, ktorí s týmito zbraňami spôsobujú svojim blížnym smrť, bolesť a utrpenie. Títo ľudia sú duchovne stratení, pokiaľ sa nespamätajú a ich svedomie sa nerozhorí túžbou po oslobodení sa z tohto hrozného stavu.

Takáto je realita nášho sveta! Je to realita chorá a zvrátená! Je choré a zvrátené domnievať sa, že k dosiahnutiu určitých cieľov je treba obetí druhých ľudí. A aj masy najširšej verejnosti sa v tomto chorom myšlienkovom nastavení spoločnosti previňujú tým, že ľudia sú vždy ochotní plniť všetky príkazy bez toho, aby sa nad vecami pozastavili svojim citom. Svojim pasívnym a poslušným postojom sú úplne rovnako vinní, ako tí, ktorí majú priamo na svedomí zlo a biedu na zemi, a vedú ľudí do vojen.

Každý človek musí konečne pochopiť, že má v živote stáť iba sám za seba a neskrývať sa za príkazy a nariadenia iných.

Každý človek musí pochopiť, že má kráčať životom jedine v súlade s cítením svojho ducha.

Každý človek musí pochopiť, že len súcitom s blížnymi a so všetkými tvormi vo stvorení sa stávame Stvoriteľovi milí.

Každý človek musí pochopiť, že jeho vnútro má horieť duchovnou cituplnosťou, pretože len tak kráča cestou do kráľovstva nebeského a zároveň cestou k nastoleniu mieru a harmónie na zemi.

Ľudia, ktorí sa v minulých dobách, ale aj v dnešnej dobe o to snažia, sú navonok nenápadní, ale svojim vnútorným nastavením a jednaním chránia pozemský svet pred zničením, pretože žiarivosť ich osudových vlákien umožňuje tkáčom osudu votkať nádej do budúcnosti našej zeme. Lepšia budúcnosť života na zemi nikdy nespočívala vo viditeľnom boji vodcov a ich národov, ale v ušľachtilej čistote ľudí v histórii úplne neznámych, pretože jedine skrze nich mohli tkáči osudu utkať svetlé vlákna, ktoré zabránili našej planéte pred úplným zrútením.

Všetci ľudia, plní súcitu k blížnym, sú nesení zákonmi stvorenia smerom k Svetlu, za doprovodu šťastia a vďakyplnej radosti. Z ich naladenia môžu tkáči osudu tkať svet, obsahujúci viac harmónie, krásy a čistoty. Takýmto spôsobom sa posúvajú k Svetlu nie len títo konkrétni jednotlivci, ktorí vybočujú z radu súčasného myšlienkového nastavenia väčšiny, ale týmto spôsobom je posúvaný k Svetlu celý náš svet.

Do všetkého súčasného marazmu a do všetkej súčasnej rozumovej pokrivenosti však začína prenikať čoraz viac Svetla. Svetlo Pána prichádza, aby ľudí vyslobodilo zo zovretia temna.

Aby ale jeho príchod mohol byť vnímaný ako niečo, čo prináša požehnanie a povzbudenie, a nie ako niečo, čo všetko od Svetla vzdialené spaľuje, treba sa začať usilovať o prebudenie vlastnej cituplnosti. Treba povzniesť svoje vedomie nad všetky doterajšie ľudské hmotné ciele a na prvé miesto postaviť city živej láskyplnosti a súcitu s blížnymi. Toto je krok, vedúci k obnoveniu spojenia s vyššími úrovňami stvorenia, v ktorých sa život riadi inými princípmi, než tu na zemi.

Nech človek prežíva vo svojom živote čokoľvek, vždy si má udržiavať živé svoje smerovanie do ríše Ducha, čo znamená, že v tomto zmysle má formovať svoje chcenie, myslenie a jednanie. Touto cestou napokon dospeje k osvieteniu vlastného ducha, ktorý je potom schopný prekonať a povzniesť sa nad všetko, čo je ešte v súčasnosti odvrátené od Svetla. Je schopný povzniesť sa nad to a prekonať to vľúdnosťou a úsmevom, trpezlivosťou a láskyplnosťou srdca, alebo všeobsiahlým, úprimným odpustením.

Toto je cesta, ktorou je treba kráčať! Kto to nechápe, nechce pochopiť a považuje to za zbytočné, ten je odtrhnutý od všetkého zmysluplného v našom stvorení. Takýto človek kráča s väčšinou ľudstva po bludných cestách, smerujúcich do čoraz hutnejších sfér ľadovej bezcitnosti.

Nedopusťme to! Snažme sa v sebe prebudiť živé cítenie, chcenie dobra, čistotu a dobrotivý vzťah k blížnym, prostredníctvom čoho bude náš duch smerovať k Svetlu a zároveň prinášať viac Svetla na našu zem.