Hlbšie úvahy o živote

Malá je planéta Zem, vznášajúca sa v nedozerných diaľavách vesmíru. Planéta, na ktorej rozkvitol dar života. Bola to však iba „náhoda“?

Pri vecnom a kritickom zhodnotení súčasných vedeckých poznatkov boli nútení mnohí, dokonca i materialisticky orientovaní ľudia priznať fakt, že počnúc formovaním našej slnečnej sústavy, cez vznik a vývoj planéty Zem, prvé najjednoduchšie formy živých organizmov, až po objavenie sa ľudského druhu, by muselo ísť o absolútne neuveriteľné množstvo po sebe nasledujúcich „náhod“, alebo dejov, ktorých počet už z povahy veci nie je možné zahrnúť do pojmu náhoda.

Nie, náhod niet! Ako nie je možné, aby sa po výbuchu tlačiarne, plnej tisícok kovových matríc jednotlivých písmen, tieto samé od seba zoradili do zmysluplného textu veľkého rozsahu, trebárs románu, tak jednoducho nie je možné, aby sa podobne čisto náhodným spôsobom, sformovala beztvará hmota od „veľkého tresku“ až do súčasnej podoby nesmiernej mnohorakosti foriem života.

Podľa vyhraneného prístupu ľudí k uvedenej problematike zvykneme označovať všetkých, ktorí uznávajú princíp náhody, ako materialistov a ľudí, vyciťujúcich pôsobenie inteligentného Tvorcu, ako veriacich. Je ale paradoxné, že materialista musí k svojmu presvedčeniu o náhodnom slede udalostí od veľkého tresku až po vznik života, vynaložiť ďaleko viacej slepej viery, ako človek, tušiaci a uvedomujúci si vedomé pôsobenie vyššej inteligencie. Áno, je to skutočne tak, život nevznikol bezhlavým pôsobením náhod, ale pomocou logického sledu Zákonitostí, ktoré umožnili zrod a trvanie všetkého vôkol nás.

Už od dávnej minulosti ľudstvo vždy sprevádzala túžba vniknúť do podstaty týchto Zákonitostí a rozlúštiť záhady vesmíru. Ale popri snahách vnikať čoraz hlbšie do poznania prírodných zákonitostí, pochopiť a využiť ich účinky vo svoj prospech, čo nám v poslednom storočí prinieslo obrovský technický pokrok, predsa len vždy akosi chýbalo to najpodstatnejšie – úprimná snaha o pochopenie Zákonitostí, ktoré fungujú rovnako vecným a logickým spôsobom aj v oblastiach psychiky a duševna, podmieňujúc mier, šťastie a spokojnosť každej ľudskej bytosti.

História nám síce hovorí, že sporadicky sa o to pokúšali rozličné filozofické smery a najmä náboženské systémy, v ktorých však bol jasný a čistý prvotný impulz vždy veľmi skoro strhnutý do rôznych nevecností a nelogickostí, znemožňujúcich pochopenie naozaj prostých Zákonitostí.

Pritom všetko je tak prosté, ba až detsky jednoduché. Vezmime do dlane kameň a pierko, choďme na balkón a pustime ich. Kameň spadne dolu a pierko sa bude vznášať, až nám zmizne z dohľadu. Tak sa prejavuje pôsobenie prvého zo základných Zákonov stvorenia – Zákona tiaže. Zákona, ktorý platí nielen vo svete hrubej hmoty, ale úplne rovnakým spôsobom i v jemnejších oblastiach – vo svete citov, myšlienok a slov.

Zlé, nízke, nečisté a nepoctivé city, myšlienky, slová i činy nás stláčajú a ubíjajú, spôsobujúc problémy materiálne, alebo psychické. A naopak, ušľachtilosť, dobrota, spravodlivosť a čistota nás povznášajú, prinášajúc vonkajší vzostup i vnútorné šťastie, pretože podľa Zákona tiaže, všetko ľahké a svetlé stúpa nahor a všetko ťažké a temné klesá nadol.

Vezmime zrnká pšenice a zasaďme ich do zeme. Rovnako urobme aj so semenami bodliaka a pozorujme, čo nám vyrastie. Zo zrniek pšenice to akiste bude pšenica s plnými klasmi a zo semien bodliaka, bodliaky.

Čo zasejeme, to zožneme! Takto sa vo stvorení prejavuje druhý Zákon – Zákon spätného účinku, pôsobiaci opäť nielen v hmote, ale rovnako aj v jemnejších úrovniach. Čo teda zasejeme svojim cítením, myslením, slovami a činmi, to budeme s bezpodmienečnou istotou jedného dňa žať. Kto sial dobro, zožne dobro a kto sial zlo, zase zlo! S plnou zodpovednosťou si preto treba iba uvedomiť, že nikto iný, iba my sami sme strojcami svojho vlastného osudu.

„Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá!“. Toto úslovie je vyjadrením tretieho Zákona – Zákona rovnorodosti. Rovnaké priťahuje rovnaké. Tvorca zlého cítenia, zlých myšlienok, slov a činov k sebe priťahuje, alebo on sám je priťahovaný k ľuďom podobného druhu. Za všetky trápenia, bolesti a strasti, ktoré potom v ich blízkosti prežíva, by teda nemal obviňovať iných, ale predovšetkým sám seba. Mal by radšej vecne a kriticky zhodnotiť reálny stav svojho vnútorného života, na základe ktorého bol on k nim, alebo oni k nemu, pritiahnutý.

Platí to samozrejme aj opačne. Ušľachtilosť, čestnosť, spravodlivosť a dobrota nás, automaticky privedie k ľuďom s podobnými kvalitami, čím sa logicky stáva náš život lepším, krajším a svetlejším.

Nie, ešte raz a do tretice treba zopakovať, že ľuďmi vymyslený pojem „náhoda“ nemá ani na Zemi, ani v celom Stvorení svoje opodstatnenie!

Neostáva nám nič iného – a týka sa to najmä tých, ktorí sú veční pochybovači a pesimisti – iba pochopiť a v hĺbke duše si uvedomiť, že všetko čo prežívame, alebo ešte len budeme prežívať, nech už dobré, alebo zlé, je iba zákonitým dôsledkom našich vlastných citov, myšlienok, slov a skutkov. Čistota nášho chcenia určuje kvalitu týchto atribútov, v konečnom dôsledku tvoriacich náš osud. Preto iba poznanie, rešpektovanie a správne využitie týchto skutočností nám môže zaručiť toľko hľadaný pokoj, mier a šťastie, či už v našom vlastnom vnútri, alebo vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi.

A žiaľ, akákoľvek iná, domnelá cesta k šťastiu, ignorujúca účinky zmienených Zákonitostí, sa skôr, či neskôr ukáže byť cestou naplnenou iba strasťami a utrpením, cestou nevedúcou k vytúženému cieľu – k plnosti ľudského života na Zemi.