Hlbšie úvahy o živote

Hoci si všetci veľmi dobre uvedomujeme pominuteľnosť svojho pozemského tela, v najhlbšom kútiku duše tlie predsa len v každom z nás neuhasiteľná túžba po večnom živote. Táto túžba nemôže byť zrealizovaná v hmotnom tele, čo isto každý chápe, ale naše najhlbšie ja akoby cítilo, že ide o čosi, čo sa predsa len dá niekde a nejakou formou uskutočniť.

Rozum sa samozrejme bude stavať proti, predostierajúc tisíce argumentov o nemožnosti niečoho podobného, ale spomínaný, tichý vnútorný hlas sa nedá umlčať po celý život. Ba práve naopak, čím bude človek starší, tým zreteľnejšie sa bude ozývať. A je to práve tento vnútorný hlas, ktorý nám napriek všetkej logike rozumu, hovorí o skutočnom zmysle života, ktorým je dosiahnutie výsady smieť žiť večne.

Ten tichý hlas v nás totiž vie, že existuje sféra bytia mimo hmotnosť, ktorá je skutočným cieľom nášho putovania. Ale na to, aby sme sa tam dostali a získali pre seba dar večného bytia, musíme splniť určité kritériá, pretože ríša Svetlého, večného a radostného tvorenia sa zachvieva iba v bezvýhradnom súlade so Zákonmi stvorenia a len človek, ktorý ich spoznal, naučil sa ich rešpektovať a podľa nich žiť, sa môže stať jej obyvateľom.

No a práve život na zemi je školou, v ktorej sa to máme naučiť. Vyučovanie prebieha v slede mnohých pozemských životov, takže každý z nás dostáva mnoho príležitostí k dokonalému osvojeniu si požadovaných kritérií a k postupnému dozrievaniu k úspešnému absolvovaniu „záverečnej“ skúšky.

Učebná látka, čiže znalosť Zákonov stvorenia, alebo inak vyjadrené, znalosť Božej Vôle bola ľudstvu dávaná vždy znova a znova, v rôznych formách a výkladoch, dokonale prispôsobená zrelosti a chápavosti ľudí rôznych historických období a geografických oblastí. A preto aj v dnešnej dobe prichádza ku každému otvorenému človeku vo forme Posolstva Grálu poznanie o požiadavkách, ktoré musí splniť, ak si chce pre seba vydobiť výsadu večného bytia.

Na záver však treba spomenúť jednu závažnú skutočnosť: čas výučby nie je nekonečný, pretože naša “škola”, čiže hmotnosť, podlieha vzniku a zániku. Táto zákonitosť platí pre pozemské telo, pre každú jednotlivú planétu, pre celú slnečnú sústavu i pre celý vesmír. Čas našej výučby je teda podmienený časom trvania hmotnosti.

Kto však v slede mnohých pozemských životov dozreje zodpovedajúcim spôsobom a je schopný zosúladiť svoj život so Zákonmi stvorenia a s Božou Vôľou, čo je v podstate jedno a to isté, ten sa nemusí ničoho obávať, pretože sa bude schopný včas oslobodiť z dosahu hmoty a vstúpiť do bezpečia večnej ríše.

Kto ale svoje životy premrháva, nevenujúc pozornosť svojmu “vzdelávaniu sa” , ten zostáva zviazaný s hmotou, s ktoru musí byť potom zákonite spolustrhnutý do rozkladu všetkého hmotného. A to je potom jeho definitívna záhuba.

V železnom a nemeniteľnom chode stvorenia máme teda iba dve cesty. Jednu nahor, k večnému bytiu a k naplneniu skutočného zmyslu nášho života, alebo druhú cestu, cestu igonorovania pravého zmyslu ľudského života, ktorá je však istou cestou do záhuby.

Namáhajme sme preto poznávať Zákonitosti vo stvorení, ktoré sú manifestáciou Vôle Stvoriteľa. Namáhajme sa upravovať svoj život do súladu s nimi. Všetko totiž stojí nejaké úsilie. Či už chceme skončiť školu, našetriť si na auto, postaviť dom, ísť na dovolenku, všetko toto stojí nemalú mieru nášho snaženia.

A vari možno naivne dúfať, že to najcennejšie, čo vôbec môže človek získať, nám spadne do lona samo od seba a úplne bez námahy? Určite nie! Zamerajme preto naše snaženie tým jediným správnym smerom a nepremrhávajme svoj život na niečo, čo je v porovnaní so spomínaným vysokým cieľom – darom smieť žiť večne, úplne ničotné. Lebo času, ktorý nám k tomu zostáva, už nemáme nazvyš.