Hlbšie úvahy o živote

Umenie je jediným odvetvím ľudskej činnosti, ktorá sa dokázala zachvievať po dlhé stáročia v súlade so Zákonitosťami vo stvorení. Avšak v dobe vrcholiaceho temna na zemi, vyznačujúcej sa domýšľavou pýchou v neobmedzené schopnosti ľudského rozumu, nakoniec padlo aj ono.

V čom spočívalo tajomstvo veľkosti umenia a v čom zase príčina jeho pádu?

To, čo v skutočnosti robí človeka človekom je jeho cit. Sú jeho citové schopnosti, umožňujúce mu spojenie s najvnútornejším jadrom vlastnej bytosti – s duchom. Alebo inak povedané – podstata každého človeka, čiže duch, sa prejavuje práve citom. Citom, ktorý je rečou ducha.

Okrem ducha, teda nášho najvnútornejšieho „ja“, má človek v hmotnom tele k dispozícii aj rozum. Úlohou rozumu je plniť a realizovať podnety ducha v hmote. Rozum, ako najdokonalejší produkt hmoty, má totiž schopnosť všetko hmotné lepšie chápať a následne aj ovládať.

Takýto vzťah medzi citom a rozumom je potom ideálnym stavom harmonického spolupôsobenia dvoch základných zložiek ľudskej osobnosti, zachvievajúci sa v súlade so Zákonitosťami vo stvorení.

Ale žiaľ, ľudstvo to obrátilo v pravý opak! Z hmoty vzišlý a hmotou obmedzený rozum postavilo na vyšší stupeň, ako cit. No a cit, túto reč ducha a most k nášmu skutočnému „ja“, odsunulo ďaleko do úzadia, na podružné miesto.

Zo sluhu sa stal vládca a z vládcu sluha! Avšak v sluhovi, kŕčovito sa držiacom vladárskeho žezla, niet schopností vládnuť, čo si ale on sám v bezmedznej domýšľavosti za žiadnu cenu nechce priznať a v mylnom presvedčení, že vedie ľudstvo cestou k pokroku, ho ženie do istej záhuby.

A bolo to práve umenie, ktoré dokázalo najdlhšie odolávať nadvláde rozumu, deštrukčne sa prejavujúceho vo všetkých oblastiach života. Iba v umení bol totiž až donedávna na prvom mieste práve cit. V tom je skryté i tajomstvo doteraz sviežo, živo a aktuálne pôsobiacich diel starých majstrov, alebo dokonca i tvorcov, žijúcich pred tri, štyri, či šesť tisíc rokmi. Iba cit človeka je schopný vytvárať diela, svojim spôsobom večné, nadčasové, prechovávajúce hodnoty trvalého charakteru.

Len si teraz skúsme predstaviť, ako by asi vyzerala súčasnosť, keby sa rovnakým, čiže správnym spôsobom, nevyvíjalo po tisícročia iba umenie, ale úplne všetky odvetvia ľudskej činnosti. Skúsme uvážiť, na akej úrovni by sme mohli dnes byť, keby sme priam hlúpo nenadradili, a aj doteraz stále nenadradzovali druhoradý rozum nad citovú zložku vlastnej osobnosti.

Život na zemi by sa podobal rajským záhradám. Bol by to vskutku raj na zemi. Ak by sa všetko vyvíjalo tak, ako sa malo, teda v súlade so Zákonitosťami vo stvorení, mohlo by byť skutočnosťou to, čo sa nám dnes zdá, ako krásna, ale nerealizovateľná rozprávka. No a pri zohľadnení zmienených skutočností potom pôsobí naozaj až smiešne, ak sa súčasní, úbohí ľudia rozumu, snažia presvedčiť svet o veľkom a nevídanom pokroku, ktorý dosiahla naša civilizácia, neuvedomujúc si, že je to žalostne málo v porovnaní s tým, čo sme v dnešnej dobe už mali a aj mohli naozaj dosiahnuť.

Ako teda bolo povedané, umenie sa dlhé stáročia vyvíjalo správne a ako jediná bašta citu vzdorovalo všeobecnej pokrivenosti, ktorá postupne zasahovala, zamorovala a otravovala úplne všetko okolo neho. Je však ale logické, že za podobnej, nezdravej situácie, bolo iba otázkou času, kedy nakoniec padne aj umenie. No a táto chvíľa nadišla v období nástupu vrcholnej nadvlády rozumu na zemi. A síce, v období takzvanej priemyselnej revolúcie, koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Od prvých jaskynných malieb, čiže v podstate od zrodu ľudstva, až po túto dobu, reprezentovali napríklad výtvarné umenie dva základné princípy. Prvým bola už zmieňovaná prvotnosť citu a druhým pevná väzba so stvorením, prostredníctvom vizuálneho zobrazovania mnohorakosti jeho foriem.

Vo stvorení má totiž všetko jestvujúce nejakú formu. A tieto formy, či už ide o formu človeka, zvieraťa, rastliny, ľudskými rukami vytvorených diel, alebo čohokoľvek iného, všetko toto zodpovedá svojou krásou a mierou zušľachtenia skutočnej duchovnej úrovni obyvateľov zeme. No a čím je duchovná úroveň vyššia, tým ušľachtilejší, vznešenejší a nádhernejší je jej vonkajší prejav, čiže forma.

Nad naším hmotným svetom sa totiž nachádzajú ešte aj iné svety, alebo oblasti, ktorých obyvatelia žijú v plnom súlade so Zákonmi stvorenia. A táto ich vysoká duchovná vyspelosť sa potom priam neopisateľným spôsobom odráža v nádhere foriem tamojšieho sveta. No a tým najvyšším poslaním umenia a umelcov, by mala byť ich schopnosť spájať sa s týmito vysokými úrovňami prostredníctvom plného rozvinutia svojich citových schopností. Mali by dokázať vedome čerpať z tamojšej dokonalosti a nádhery a sprostredkovávať ju ľuďom vo svojich dielach, ktoré by v nich vzbudzovali túžbu po krajšom, vyššom a vznešenejšom. A nielen túžbu, ale aj snahu sformovať každodennú realitu podľa vzoru prijatých predobrazov, aby sa aj naša zem stala žiarivým odleskom nádhery výšin. Možno snáď, v uvedenom kontexte, lepšie pochopíme aj známe slová: !Ako v nebi, tak i na zemi!“

Ale vráťme sa naspäť k dvom základným atribútom pravého umenia, ktorými sú, zjednodušene povedané, cit a forma. Tak tomu bolo po stáročia, až do obdobia priemyselnej revolúcie, kedy sa vzrastajúca domýšľavosť rozumu v silu vlastných schopností nakoniec zmocnila aj výtvarných umelcov, ktorí, v takzvanom „tvorivom experimentovaní“, rozbili a potreli oba základné princípy pravého umenia.

Najskôr nastalo postupné uvoľňovanie spojenia so stvorením, keď sa jeho formy začali ľubovoľne pretvárať, „štylizovať a zjednodušovať“, aby boli nakoniec rozbité úplne a na ich troskách vzniklo nové, slobodné, moderné, abstraktné „umenie“, vyjadrujúce iba pocitový svet autora, bez akéhokoľvek spojenia s realitou vo stvorení.

Tak teda vznikol bizarný, rozumom vykonštruovaný, paralelný svet chorobných predstáv, vedome odsúvajúci jestvujúcu realitu kdesi bokom, ako niečo „nemoderné“, už prežité a málo atraktívne. Nastal čas „absolútnej umeleckej slobody – slobody bez hraníc“, v ktorom sa môže vytvárať úplne bez zábran čokoľvek. Začali vznikať a množiť sa diela, ktoré sa vo svojej rozumovej vykonštruovanosti a maximálnej odtrhnutosti od reality stali iba bezduchým produktom rozumu. Produktom, podväzujúcim citové zainteresovanie autora, ako aj širokej verejnosti, pre ktorú sa takýto druh umenia stáva úplne nezrozumiteľným.

A tak je dnes zvykom, že mnohí bohatí ľudia nekupujú „moderné umenie“ preto, lebo sa im snáď nejako obzvlášť páči, ale hlavne preto, aby držali krok s momentálnym módnym trendom, čiže s tým čo letí. A aby náhodou neurobili nejakú chybu pri výbere „diela“, využívajú služby kunsthistorikov, ktorí ich samozrejme iba utvrdia o „hodnotách“ podobnej tvorby, využívajúc svojich erudovaných a rozumových argumentov.

Naopak, obyčajný človek, na ktorého sa v tomto smere zvykne pozerať s istým podceňovaním, si podobné „umenie“ kúpi sám od seba iba málokedy, pretože sa mu jednoducho, keďže na kunsthistorika nemá peniaze, nepáči. V zmienenom postoji sa však neskrýva nevzdelanosť, ako sa to neraz prezentuje, ale zbytky zdravého cítenia, ktoré jediné umožňuje rozpoznávať skutočné hodnoty vo stvorení.

Urobme si malý pokus. Ukážme štvor – päť ročnému dieťaťu dve fotografie, z ktorých jedna bude reprezentovať umenie staršie a druhá naopak, „umenie moderné“. Keď sa ho potom spýtame, ktorý obrázok sa mu viacej páči, vo svojej citovej bezprostrednosti a rozumovej nezaťažensti, vyberie bez zaváhania iba skutočné umenie.

A nevravel nám snáď už pred 2000 rokmi niekto Veľký, že máme byť ako deti? Tým ale nebolo myslené na nič iného, ako práve na udržanie si detskej citovej bezprostrednosti a rozumovej nezaťaženosti po celý pozemský život. Inak nám totiž hrozí, že sa staneme bezduchými ľuďmi rozumu, ktorí, ako poľutovaniahodné kreatúry človeka, vytvárajú iba pokrivené diela. Pokrivené diela nielen v umení, ale i vo všetkých ostatných oblastiach života.

Ak však má život na zemi ozdravieť, musí sa všetko zmeniť. Všetko musí byť nové! I umenie sa teda musí stať opäť pravým umením a tvorcovia, skutočnými tvorcami, aby sa potom, podľa ich vzoru, stali všetci ľudia umelcami. Každý vo svojom vlastnom odbore činnosti. Umelcami, čiže ľuďmi citu, ktorí využívajú svoj rozum len ako dobrý nástroj. Lebo rozum je naozaj dobrým sluhom, ale žiaľ zlým pánom.