Hlbšie úvahy o živote

V súčasnom, absolútnom odtrhnutí sa ľudstva od prirodzenej podstaty fungovania univerza, nie sme už takmer schopní zdravo uvažovať ani o tých najzákladnejších súvislostiach, týkajúcich sa skutočnej kvality nášho života na zemi.

Veď si len uvedomme, že ak prinesieme palmu z Afriky a zasadíme si ju doma v záhrade, s nadchádzajúcim jesenným chladom nám bude čoraz viacej chradnúť a po prvých mrazoch určite vyhynie. A úplne rovnako sa povodí aj borovici, zasadenej v oáze na Sahare, pretože každá rastlina sa môže plne, zdravo a do všetkej svojej krásy rozvinúť iba v prostredí sebe vlastnom. V prostredí, svojimi podmienkami plne zodpovedajúcom jej druhu.

A nie inak je tomu i u človeka. Aj on je svojim spôsobom „rastlina“, zasadená účinkami univerzálnych Zákonitostí na úplne konkrétne miesto na zemi, ktoré mu poskytuje tie najvhodnejšie podmienky k jeho osobnostnému rastu a plnému duchovnému rozvinutiu.

Avšak ľudia sa sami od seba domýšľavo pasovali za múdrejších, ako prirodzené dianie, a tak sa realitou dneška stáva vysťahovalectvo a celosvetová migrácia za prácou. Všetky médiá i politické garnitúry majú plné ústa pojmov, ako pracovná mobilita, využitie pracovného trhu v rámci Európskej únie a mnoho iných, podobných fráz.

A tak tu teda stojí proti sebe na jednej strane naprosto prirodzené a univerzálnym Zákonitostiam zodpovedajúce dianie a na druhej strane ľudský rozum, jeho „múdrosť“ a jeho vlastné priority, s ktorých najdôležitejšou sú samozrejme peniaze.

Áno, sme pri koreni problému! Peniaze a honba za nimi sú v podstate tou jedinou, najhlavnejšou príčinou súčasnej nezdravej, nesprávnej a Zákonitostiam vo stvorení odporujúcej, celosvetovej migrácie. Ale keďže naša spoločnosť, ako aj všetky národy zeme, naivne uverila, že práve ekonomické a finančné hľadisko predstavuje jedno z najdôležitejších kritérií kvality ľudského života, širokej verejnosti sa prezentuje spomínaná, všeobecná celosvetová migrácia za peniazmi a pre peniaze, ako mimoriadny pokrok. Ako niečo žiaduceho a súvisiaceho s dnešnou modernou dobou.

A tak sú v mene „pokroku“ a „moderného civilizačného trendu“, ale v skutočnosti iba v mene peňazí a čoraz väčších ziskov, umelo vytrhávané desaťtisíce ľudí z pôdy, ktorá im bola určená niekým Vyšším, a ktorá je teda pre nich osobne tou najvhodnejšou. No a títo ľudia musia potom podobne, ako rastliny, presadené do cudzorodých podmienok, celkom zákonite postupne iba chradnúť, živoriť a zakrpatievať, čo v praxi znamená, že je im znemožňovaný zdravý a plnohodnotný osobnostný a duchovný rozvoj.

Keďže však žijeme v dobe paradoxov, práve mnohé zo spomínaných obetí doby sa budú snažiť za každú cenu presvedčiť seba samých i ostatných, že oni predsa v žiadnom prípade nechradnú a neživoria, ale práve naopak! Darí sa im omnoho lepšie, ako v ich vlasti, zarábajú neporovnateľne viac a môžu si teda dovoliť to, čo by si nikdy doma nedovolili, neraz robiac kariéru, o akej by sa im naozaj ani nesnívalo.

Úbohí nevedomí a poľutovaniahodní, snažiaci sa byť múdrejší, ako Zákony, spravujúce univerzum. Veď ak by mali žiť v krajine, ktorú toľko ospevujú, prečo sa v nej nenarodili? Jednoducho preto, že tam nepatria!

A ak pôjdeme do dôsledkov, je vari naozaj jediným zmyslom ľudského života zarábať iba čo najviac peňazí a môcť si potom za ne čo najviac „užiť“? Pre milióny povrchných a plytkých ľudí zaiste áno, aspoň oni sami sú o tom skalopevne presvedčení, avšak je podobné ponímanie „zmyslu života“ aj v skutočnosti jeho zmyslom? Vari sme sa naozaj narodili iba pre toto? Sú peniaze a možnosti, ktoré nám ich vlastníctvo poskytuje, skutočne tou najvyššou métou, o akú máme v našom živote usilovať? Ale v čom by sme sa potom radikálne odlišovali od zvierat, ak by našim cieľom malo byť iba dobre jesť, množiť sa a vo voľných chvíľach si čo najviac „užívať“?

Nie, tisíckrát nie, aj keď sa nás o tom všetci snažia presvedčiť na každom kroku. Skutočný zmysel nášho bytia na zemi spočíva v osobnostnom a duchovnom dozrievaní, ktorého konečným cieľom je získanie a osvojenie si tých najušľachtilejších ľudských hodnôt: osvojenie si skutočnej ľudskosti – pravého človečenstva. To je smer, ktorým sa uberá vývojový proces na planéte Zem a blízka budúcnosť nám o tom vydá rukolapné svedectvo.

Lebo skutočne, v blízkej, vo veľmi blízkej budúcnosti budú smieť na zemi prebývať už iba ľudia, spĺňajúci zmienené kritériá, pretože svet jednoducho nepôjde ďalej tým smerom, akým sa uberal doposiaľ. Nezadržateľne sa blíži úsvit nového ľudstva! Nedajme sa preto zmýliť dnešnou, od všetkých pravých hodnôt odvrátenou dobou, lebo nakoniec i ona samotná je so svojou, k vrcholu sa blížiacou pokrivenosťou všetkých vecí, znamením rozhodujúceho obratu. Čím je totiž noc temnejšia, tým bližšie je svitanie! Aj toto je v podstate tiež jeden z prostých, každodenne sa opakujúcich, prírodných zákonov.

Náš život na zemi je teda akousi školou, v ktorej sa máme naučiť byť skutočne ľuďmi. No a práve pôsobením železných a neomylných Zákonov, usmerňujúcich správnym spôsobom všetko vo stvorení, sa každý z nás rodí presne vtedy a tam, kam podľa svojej zrelosti patrí. Tu prežíva svoje detstvo, dospievanie a dospelosť, stretáva sa s ľuďmi, s ktorými sa stretnúť má, čo opäť nie je žiadna náhoda, lebo v nevyhnutnom styku práve s týmito konkrétnymi ľuďmi dochádza k obojstrannému, vzájomnému obrusovaniu a dozrievaniu osobností všetkých zúčastnených.

Ale pozor! Neomylné, vyššie Zákony majú na zreteli vždy iba to najdôležitejšie: duchovný a duševný vzostup ľudského jedinca. No a na základe tohto jedného, jediného, rozhodujúceho kritéria sa môže stať, a aj sa bežne stáva, že podmienky, do ktorých sa niektorí ľudia rodia, bývajú nepriaznivé, tvrdé a často krát až neznesiteľné. Avšak vždy sú presne také, aké dotyčný potrebuje, aby duchovne pokročil, a aby mohol, neraz i v neľahkom v prežívaní, odložiť staré chyby, alebo prípadne splatiť, či vymazať svoje dávno minulé, nevyrovnané účty.

Každý z nás je iný, každý má za sebou inú minulosť, a preto potrebuje aj úplne iné podmienky k svojmu dozrievaniu. Práve preto sa niekto rodí zdravý a iný nejakým spôsobom zdravotne postihnutý, niekto dobrým a iný zase menej dobrým rodičom, niekto v bohatej, iný v chudobnej krajine a tak ďalej.

Zákony stvorenia sa nemýlia! Neomylne a spravodlivo dávajú každému presne to, čo potrebuje. To, čo potrebuje! Nie snáď to, čo by si on sám želal a čo by mu bolo príjemné, ale len a len to, čo je osožné k jeho duchovnému vzostupu, sledujúc jediný cieľ: dosiahnutie požadovanej duchovnej zrelosti, ktorá jediná nás bude oprávňovať k životu v spomínanej, blížiacej sa dobe nového ľudstva.

No a každý človek, ktorému smelo byť poodhalené poznanie pravého zmyslu „školy života“, musí potom s veľkým smútkom v srdci pozorovať, ako tisíce mladých ľudí, presviedčaných rodičmi, učiteľmi, politikmi i samými sebou, opúšťajú svoju vlasť a odchádzajú, v podstate iba za peniazmi, do pre nich duchovne nepodnetného prostredia. Do prostredia, v ktorom v skutočnosti nemôžu správne duchovne rásť, aj keď si snáď ekonomicky veľmi výrazne pomôžu. Toto prostredie totiž nie je pre nich vhodné a nebolo pre nich ani určené, a preto v ňom musia celkom zákonite duchovne i duševne živoriť a chradnúť, ako rastliny, presadené do nevhodného klimatického pásma.

A všetci tí, ktorí po prečítaní tohto textu začnú okamžite zhromažďovať argumenty proti, všetci tí sa žiaľ stanú iba viditeľnou ukážkou a poľutovaniahodným príkladom myslenia malých pozemských ľudí, ktorí sa vo svojej domýšľavej rozumovej snahe vedieť všetko lepšie odvažujú stavať proti prirodzeným, jednoduchým a dokonalým Zákonom vo stvorení.