Hlbšie úvahy o živote

Hoci si všetci veľmi dobre uvedomujeme pominuteľnosť svojho pozemského tela, v najhlbšom kútiku duše tlie predsa len v každom z nás neuhasiteľná túžba po večnom živote. Táto túžba nemôže byť zrealizovaná v hmotnom tele, čo isto každý chápe, ale naše najhlbšie ja akoby cítilo, že ide o čosi, čo sa predsa len dá niekde a nejakou formou uskutočniť.

Rozum sa samozrejme bude stavať proti, predostierajúc tisíce argumentov o nemožnosti niečoho podobného, ale spomínaný, tichý vnútorný hlas sa nedá umlčať po celý život. Ba práve naopak, čím bude človek starší, tým zreteľnejšie sa bude ozývať. A je to práve tento vnútorný hlas, ktorý nám napriek všetkej logike rozumu, hovorí o skutočnom zmysle života, ktorým je dosiahnutie výsady smieť žiť večne.

Ten tichý hlas v nás totiž vie, že existuje sféra bytia mimo hmotnosť, ktorá je skutočným cieľom nášho putovania. Ale na to, aby sme sa tam dostali a získali pre seba dar večného bytia, musíme splniť určité kritériá, pretože ríša Svetlého, večného a radostného tvorenia sa zachvieva iba v bezvýhradnom súlade so Zákonmi stvorenia a len človek, ktorý ich spoznal, naučil sa ich rešpektovať a podľa nich žiť, sa môže stať jej obyvateľom.

No a práve život na zemi je školou, v ktorej sa to máme naučiť. Vyučovanie prebieha v slede mnohých pozemských životov, takže každý z nás dostáva mnoho príležitostí k dokonalému osvojeniu si požadovaných kritérií a k postupnému dozrievaniu k úspešnému absolvovaniu „záverečnej“ skúšky.

Učebná látka, čiže znalosť Zákonov stvorenia, bola ľudstvu dávaná vždy znova a znova, v rôznych formách a výkladoch, dokonale prispôsobená zrelosti a chápavosti ľudí rôznych historických období a geografických oblastí. A preto aj v dnešnej dobe prichádza ku každému otvorenému človeku poznanie o požiadavkách, ktoré musí splniť, ak si chce pre seba získať výsadu večného bytia.

Na záver však treba spomenúť jednu závažnú skutočnosť: Čas výučby nie je nekonečný, pretože naša „škola“, čiže hmotnosť, podlieha vzniku a zániku. Táto zákonitosť platí pre pozemské telo, pre každú jednotlivú planétu, pre celú slnečnú sústavu i pre celý vesmír. Čas našej výučby je teda podmienený časom trvania hmotnosti.

Kto však v slede mnohých pozemských životov dozreje zodpovedajúcim spôsobom a je schopný zosúladiť svoj život so Zákonmi stvorenia, ten sa nemusí ničoho obávať, pretože bude schopný oslobodiť sa včas z dosahu hmoty a vstúpiť do bezpečia večnej ríše.

Kto ale svoje životy premrháva, nevenujúc pozornosť svojmu „vzdelávaniu sa“, ten zostáva zviazaný s hmotou, s ktorou musí byť potom zákonite spolu strhnutý do rozkladu všetkého hmotného. A to je potom jeho definitívna záhuba.

V železnom a nezmeniteľnom chode stvorenia máme teda iba dve cesty. Jednu nahor, k večnému bytiu a k naplneniu skutočného zmyslu nášho života, alebo druhú cestu, cestu igonorovania pravého zmyslu života, ktorá je však istou cestou do záhuby.

Namáhajme sme preto poznávať Zákonitosti vo stvorení, totožné s Vôľou Stvoriteľa a snažme sa upravovať svoj život do súladu s nimi. Jasne ich nájdeme vysvetlené v Posolstve Grálu.

Všetko totiž stojí nejaké úsilie. Či už chceme skončiť školu, našetriť si na auto, postaviť dom, ísť na dovolenku, všetko toto stojí nemalú mieru nášho snaženia.

A vari možno naivne dúfať, že to najcennejšie, čo vôbec môže človek získať, nám spadne do lona samo od seba a úplne bez námahy? Určite nie! Zamerajme preto naše snaženie tým jediným správnym smerom a nepremrhávajme svoj život na niečo, čo je v porovnaní so spomínaným vysokým cieľom – darom smieť žiť večne, úplne ničotné. Lebo času, ktorý nám k tomu zostáva, už nemáme nazvyš.