Hlbšie úvahy o živote

„Tak už konečne máme slobodu“, vravia mnohí, pričom väčšina z nich si ju spravidla zamieňa so svojvoľnosťou, s možnosťou robiť si čokoľvek, čo sa mi len zachce a s čím sa nedostanú do priameho stretu so zákonmi dnešného štátnoprávneho systému. To, čo nie je priamo zakázané, to je teda pre väčšinu dovolené. A čo aj nie je dovolené, to si možno beztrestne dovoliť, pokiaľ má človek dostatok peňazí. Takže v skutočnosti je vlastne dovolené všetko. Zhruba takýto je dnešný „ideál“ slobody a možnosti prejavovania slobodnej vôle.

Určite nebude treba ani príliš zdôrazňovať, že skutočná pravda o slobode a slobodnej vôli bude úplne iná. A žiaľ, dosť neradostná! Napriek zdanlivo slobodnej spoločnosti nemajú totiž súčasní ľudia v skutočnosti takmer žiadnu slobodnú vôľu a nachádzajú sa v zajatí neslobody, akej tu snáď v takomto meradle ešte nebolo. Nachádzajú sa v otroctve neslobody vnútornej, ktorá je ešte horšia, ako tá vonkajšia! Stali sme sa totiž otrokmi a neslobodnými úbožiakmi bez toho, že by sme si to vôbec uvedomili. Práve naopak, sme skalopevne presvedčení o svojej slobode, a to je tá najväčšia tragédia, nad ktorú snáď nemôže byť väčšej.

Čo je teda v skutočnosti oná stratená slobodná vôľa, o ktorej znovunadobudnutie by mal každý z nás usilovať?

Kvôli správnemu pochopeniu tejto problematiky sa bude treba preniesť úplne na začiatok nášho osobného jestvovania, a to do čias, keď sa najvnútornejšie jadro našej osobnosti, čiže čistý, nevedomý, ľudský duchovný zárodok vydal na cestu stvorením za účelom dosiahnutia plnej duchovnej zrelosti.

Obrazne si ho môžeme predstaviť, ako džbán krištáľovo čistej vody. Každý z nás bol kedysi takto krištáľovo čistý a zároveň obdarovaný schopnosťou slobodnej vôle vo svojom rozhodovaní. V rozhodovaní medzi dvomi protichodnými princípmi – dobrým a zlým, alebo lepším a horším.

Každé jednotlivé dobré a zlé rozhodnutie si opäť môžeme pripodobniť k akejsi nádobe, alebo poháru. V prípade dobra k poháru čistej vody a v prípade zla vody viac, alebo menej zakalenej.

Vo chvíli každého nášho slobodného rozhodnutia, čiže dobrovoľného príklonu k jednému, alebo druhému princípu došlo k podobnému deju, ako keby sme do džbána čistej, krištáľovej vody, reprezentujúceho našu pôvodnú, čistú duchovnú, ale ešte nezrelú osobnosť, vliali pohár vody, presne zodpovedajúci druhu nášho rozhodnutia. V prípade príklonu k dobru išlo teda o pohár čistej vody, takže naša pôvodne čistá osobnosť zostala aj naďalej čistou, slobodnou a ničím neovplyvnenou.

Ak sme sa ale priklonili ku zlu, stalo sa niečo také, ako keby sme do džbánu našej osobnosti vliali pohár viac, alebo menej znečistenej vody, ktorá okamžite zodpovedajúcim spôsobom znečistila celý jeho obsah.

Ktorá z dvoch opísaných alternatív nám umožnila zachovať si schopnosť slobodného rozhodovania, a ktorá naopak spôsobila zakalenie tejto schopnosti?

Odpoveď je jednoduchá: Jedine príklonom k dobru zostáva naša slobodná vôľa čistou a neskalenou, akou zostáva obsah džbánu, do ktorého sa vleje pohár čistej vody. Podobne čistou teda zostáva aj osobnosť človeka i jeho slobodná vôľa, ktorá nebola správnym rozhodnutím absolútne ničím ovplyvnená, či zakalená.

Iné je to však v druhom prípade, keď sa rozhodujeme nesprávne a zakalíme svoju pôvodnú vnútornú čistotu tak, ako keby sme vliali znečistenú vodu do džbána.

O takomto človeku sa už potom nedá povedať, že má úplne slobodnú vôľu, pretože pri svojom ďalšom rozhodovaní už bude do určitej, i keď spočiatku veľmi malej miery, ovplyvňovaný stupňom vlastného vnútorného zakalenia. Budú v ňom vzájomne spolupôsobiť dve zložky, a síce, jeho slobodná vôľa, ale zároveň istá miera dobrovoľne nadobudnutého, vnútorného ovplyvnenia smerom k zlému.

Ak sa budeme potom znova a znova rozhodovať nesprávne, miera nášho vnútorného zakalenia sa bude neustále zvyšovať, takže pri každom novom rozhodovaní nebude naše rozhodnutie úplne slobodné, ale bude ovplyvnené presne podľa miery znečistenia našej osobnosti. No a podobným spôsobom sa to môže stupňovať až do takej miery, že rôzne nadobudnuté zlé sklony nám úplne prekryjú našu pôvodnú schopnosť slobodnej vôle a slobodného rozhodovania.

My budeme samozrejme aj naďalej prijímať určité rozhodnutia, avšak už ani zďaleka nie na základe slobodnej vôle, ale na základe našich zlých a nesprávnych vlastností, ktoré sme nadobudli, a ktoré sa v nás rozbujneli až natoľko, že ako burina prerástli a udusili našu schopnosť slobodného a neovplyvneného rozhodovania.

No a na základe tejto vnútornej neslobody, čiže určitých nadobudnutých špecifických negatívnych vlastností každého jednotlivého človeka, sa potom dá s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, ako sa asi dotyčný zachová pri svojom rozhodovaní v budúcnosti.

Uveďme si príklad: Ak poznáme nejakého fajčiara, dá sa s istotou predpokladať, že si v najbližších hodinách určite zapáli cigaretu. Dotyčný fajčiar si bude sám o sebe myslieť, že jeho konanie je prejavom jeho slobodnej vôle, ale na základe vyššie uvedených skutočností je jasné, že to tak nie je, že ide o prejav jeho vnútornej neslobody, prejav jeho zotročenia, ktorým si on sám dobrovoľne oklieštil vlastnú schopnosť slobodne sa rozhodovať.

Podobné je to napríklad aj pri alkoholizme, ale aj pri iných, nie tak na prvý pohľad očividných závislostiach, sklonoch a zlých vlastnostiach, akými sú napríklad zmyselnosť, klamstvo, vulgárnosť, surovosť, arogancia, nenávisť, lenivosť a tak ďalej, a tak ďalej. Jestvujú desiatky návykov, zlozvykov a zlých vlastností, ktoré nás spútavajú, a ktoré nám úplne znemožňujú prejaviť to, čo tak veľkoryso zvykneme nazývať slobodnou vôľou.

Väčšina ľudí, žijúcich v súčasnosti na zemi, už teda nemá nijakú slobodnú vôľu. Hýbu nimi už len ich zlé, negatívne a nesprávne vlastnosti. Rozhodujú sa na základe nich a nie na základe ničím neovplyvnenej, slobodnej vôle, ktorú v sebe niektorí už takmer definitívne zasypali. Stali sa tak otrokmi bez schopnosti slobodného rozhodovania. A práve títo úbohí otroci svojich chýb, bez možnosti prejavenia vlastnej slobodnej vôle najviac bojujú za takzvanú „slobodu“, ktorú im priniesla súčasná „moderná“ doba. Túto slobodu si v ich pokrivenom chápaní predstavujú ako slobodný, voľný priechod všetkým svojim veľkým i malým nízkostiam, vášňam a slabostiam.

Dnešná doba je teda dobou otrokov bez slobodnej vôle, ktorú, ako jeden z najväčších darov Stvoriteľa človeku, ľudia svojim dobrovoľným príklonom k zlému, nízkemu a nesprávnemu pošpinili, pokrivili a zasypali. Ak sa ale človek má stať opäť človekom plnohodnotným, musí znovu nadobudnúť svoju stratenú slobodnú vôľu. Jedine prostredníctvom nej sa totiž zo súčasného otroka môže stať opäť slobodná bytosť. Dá sa to však dosiahnuť iba dlhodobým a vážnym príklonom k dobru, k čistote a ušľachtilosti, či už v slovách, citoch, myšlienkach, alebo viditeľných činoch.

Každé naše rozhodnutie, pred ktoré budeme od tejto chvíle postavení, by preto malo byť iba jednoznačným príklonom k dobru, čo sa bude podobať, ako bolo uvedené v príklade na začiatku, poháru čistej vody, ktorý vlejeme do zakaleného džbánu našej osobnosti. Ak v tom budeme vytrvalí a všetky naše rozhodnutia budú skutočne iba dobré, nakoniec postupne predsa len zriedime a odstránime zakalenie nášho vnútra až natoľko, že sa opätovne zaskvie krištáľovou čistotou presne tak, ako na začiatku našej púte stvorením. Potom získame opäť slobodnú vôľu a môžeme sa zase plným právom nazvať …ľuďmi!

Buďme si teda vedomí, že iba cez pevné chcenie k dobru a cez dôraz na čistotu nášho vnútra vedie cesta k vnútornej i vonkajšej slobode. Cesta k znovu nadobudnutiu stratenej slobodnej vôle a k získaniu plnej dôstojnosti nášho človečenstva.