Hlbšie úvahy o živote

Nasledovný text vznikol na základe názoru, ktorý nemohol byť ponechaný bez zodpovedajúcej reakcie. Citujem:

„Jedinou výhodu viery v Stvoriteľa, silnej a oddanej viery v Stvoriteľa je to, že dáva ľuďom silu a vôľu, i keď v podstate veria v niečo, čo neexistuje. Taktiež i Zákony Stvoriteľa sú iba výmyslom ľudí.

Našťastie viera upadá a čoraz viacej mladých ľudí si uvedomuje, že veriť v niečo, čo nejestvuje je nelogické. Požadovať to od dnešnej mládeže, tak vyspelej a uvedomelej v porovnaní s predošlými generáciami, je preto trúfalé a hlúpe.

Veriaci sa v súčasnosti zhlukujú už len na vidieku, kde sa v každej obci nachádza iba krčma, štadión a kostol. Inteligencia sa logicky a dokazateľne združuje hlavne v mestských aglomeráciách. A dokonca už aj na dedinách sú veriacimi prevažne starí ľudia.“

Odpoveď:

Zákony Stvoriteľa nie sú výmyslom ľudí a náboženstiev. Ide o realitu, s ktorou sa stretávame každodenne. Konkrétne je to napríklad zákon tiaže, zákon akcie a reakcie a podobne. Veda ich nazvala zákonmi prírodnými, alebo zákonmi fyzikálnymi, avšak ich skutočný dosah je omnoho hlbší a zahrňuje i ľudské duševno.

Reálnu existenciu vyššie spomínaných zákonov teda nemôže poprieť nikto. Takzvaní neveriaci popierajú iba ich spomínaný hlbší, čiže duchovný dosah.

Žiaľ, neschopnosť vnímať túto jemnejšiu realitu je určitou duševnou úchylkou, anomáliou, obmedzením, či obmedzenosťou ľudí súčasnej doby. Svojim neustálym a dlhodobým zameriavaním sa iba na hmotné totiž časom úplne stratili schopnosť vnímať jemnejšie súvislosti svojho vlastného bytia i samotnej reality ako takej.

Stalo sa s nimi niečo podobného, ako s vtákmi, ktorí nepoužívali svoje krídla, ako napríklad pštros, takže im zakrpateli až natoľko, že stratili schopnosť lietať.

Vyznelo by preto určite rozporuplne, keby pštros, ak by vedel rozprávať tvrdil, že lietať nie je možné, vychádzajúc z toho, že on sám to už nedokáže.

No a presne rovnako rozporuplné, ba skôr tragické je to i so všetkými ľuďmi, spoliehajúcimi sa iba na hmotu a svoj vlastný rozum. Tvrdia, že nejestvujú nijaké Zákony Stvoriteľa a pojem duchovno je vraj iba blúznivým náboženským výmyslom len preto, že to oni sami už nie sú schopní vnímať.

Keďže rozum je v podstate hmotného druhu, trvalým a jednostranným rozvojom rozumových schopností, bez primeraného rozvoja citovo – duchovného protipólu bola, a stále je v ľuďoch usilovne budovaná bariéra, zabraňujúca im chápať veci duchovné.

No a keďže v mestských aglomeráciách sú ľudia viacej rozhľadenejší a rozumovo vzdelanejší, ich obmedzenosť v chápavosti duchovna je z tohto dôvodu väčšia. Túto obmedzenosť však nemožno v nijakom prípade považovať za klad, ale z reálneho, čiže komplexného: duchovno – materiálneho pohľadu na svet za veľké mínus.

Naopak, na vidieku sú zväčša ľudia zväčša menej vzdelaní a z toho dôvodu omnoho menej obmedzenejší v schopnosti vnímania jemnejšej, duchovnej reality, čo nie je záporom, ale naopak kladom.

V tejto súvislosti bude určite zaujímavé spomenúť, že okrem známych testov IQ, zameraných predovšetkým na zisťovanie rozumových a mentálnych schopností jestvuje ešte aj iný druh hodnotenia. A síce, hodnotenie výšky takzvanej emocionálnej, alebo citovej inteligencie. A tak sa môže stať a aj sa stáva, že ľudia s priemerným, alebo dokonca s podpriemerným IQ, dosahujú veľmi vysoké hodnoty v testoch EQ, v ktorých sa hodnotia kategórie ako empatia, srdečnosť, ústretovosť a podobne.

Bude tu určite na mieste otázka: „V čom asi spočíva skutočná hodnota človeka? Naozaj iba v jeho rozumových a mentálnych schopnostiach, alebo v jeho citovej vrúcnosti, srdečnosti, citlivosti, empatii a takzvanom ľudskom teple?“ Odpoveď je jednoduchá: „Vo vzájomnej rovnováhe a harmónii oboch zmienených zložiek ľudskej osobnosti.“

Naša civilizácia však vsadila predovšetkým na rozum a s nim súvisiace, chladné, až bezohľadné kalkulovanie. Toto rozumové obmedzenie, bez reálneho zohľadňovania citovo – duchovného rozmeru bytia spôsobilo v podstate všetko zlo v dejinách našej civilizácie, a ak sa to nezmení, doženie ju nakoniec až k úplnej záhube.

Očividnými príznakom nedostatočnosti kŕčovitého upnutia sa iba na rozum je všeobecná strata ľudskosti, ústretovosti a tolerancie človeka k človeku, strata citu a z nej vyplývajúce bujnenie bezohľadnosti nie len k ľuďom, ale i k zvieratám, prírode a celej planéte.

Takéto niečo sa však rovná strate samotnej podstaty ľudskosti. Tým ale žiaľ zároveň dochádza k strate všetkých dôvodov pre existenciu skriveného tvora, vzletne kedysi nazývaného „pozemský človek“. Za to, že život na našej planéte ešte jestvuje, vďačí náš svet tým niekoľko málo k duchovnu, k dobru a ľudskosti usilujúcim ľuďom, snažiacim sa o čistotu a ušľachtilosť svojho vnútorného života, ako aj o čistotu a spravodlivosť života reálne a hmotne viditeľného. Ak však raz zmizne zo zeme aj posledný takýto človek, zmiznú tým i dôvody pre existenciu ľudského druhu na tejto planéte, pretože z duchovného hľadiska, ktoré je rozhodujúcim, nebude mať už žiaden význam.

Aby však celý tento text nevyznel, ako nejaké zaujaté preferovanie ľudí z vidieka, bude predsa len potrebné uviesť veci na pravú mieru. Už raz bolo naznačené, že zlatá stredná cesta je cestou pravou a správnou. To v našom prípade znamená dokonalú rovnováhu medzi rozumovou a citovo – duchovnou zložkou osobnosti človeka.

Ak teda budeme veľmi všeobecní, nedostatkom ľudí z mestských aglomerácií je prepiata rozumovosť, prostredníctvom ktorej v nich bolo zasypané vyciťovanie hlbších súvislostí bytia. U obyvateľstva vidieka je to žiaľ vo všeobecnosti zase naopak. Schopnosť vnímania spomínaných, jemnejších súvislostí bytia majú v sebe síce ešte živú, avšak pre nedostatočnosť aktívnejšieho využívania rozumovej zložky osobnosti, pre nedostatok vlastného, samostatného uvažovania v oblasti duchovna, sa ich vnímanie týchto skutočností stáva absolútne nekritickým, a preto slepým. Možno to veľmi výstižne vyjadriť pojmom – slepá viera!

Slepo, bez vlastného precítenia a zváženia totiž veria všetkému, čo sa im predkladá. Podobný prístup sa dokonca považuje za akúsi cnosť a naopak, zdravé nutkanie k vážnemu skúmaniu právd vlastnej viery býva neraz považované za niečo temné a kacírske. Žiaľ, mnohé cirkvi dokonca stavajú na tom, že určité pravdy z ich vierouky treba jednoducho iba prijať, a to bez akéhokoľvek podrobenia vlastnému úsudku, čo je v jadre nesprávne. Takýmto spôsobom totiž veriacich znižujú na nesamostatné a nemysliace bytosti.

Vsádzanie iba na hmotu a rozum na jednej strane a slepá viera na strane druhej sú teda dva protichodné, škodlivé extrémy, z ktorých nikdy nemôže vzísť nič zdravého. Naše bytie ako také má však predsa len duchovný rozmer, ktorý by sa mal každý z nás naučiť zohľadňovať vo svojom živote. Mal by sa ho naučiť vnímať, chápať a následne organicky začleniť do reálneho života, a to všetko za harmonického spolupôsobenia svojich osobných rozumových schopností. Iba ten, kto takto koná, koná správne a je úplne jedno, či žije v meste, alebo na vidieku.