Hlbšie úvahy o živote

Kristus mal vraj rád hriešnikov. Tieto slová často počuť z úst mnohých kresťanov. Je to ale naozaj tak? Mohol mať ten, kto prichádzal z nekonečného Dobra rád to, čo je zlé a nízke? Čo je hriešne? Čo tvrdošijne zotrváva vo svojom hriechu? Je takéto niečo možné? Tieto otázky stoja naozaj za to, aby sme sa na ne pozreli trochu hlbšie.

Kristus mal rád jedine dobro! Dobro v každom človeku, nech už bola jeho minulosť akákoľvek. Lebo podstatou každého z nás je dobro. Je ním duchovná iskra, prichádzajúca na zem z ríše Ducha, ktorá v sebe nesie spomienku na spravodlivosť, lásku a čistou, vládnuce v tejto ríši. Toto je podstatou každého človeka, prejavujúcou sa ako naše svedomie. A svedomie má úplne každý, aj ten najhorší z ľudí.

No a Kristus sa práve takýmto spôsobom pozeral na ľudí. Na jednej strane síce videl ich hriechy, slabosti a skazenosť, tvoriace akýsi vrchný obal ich osobnosti. Na druhej strane však vnímal ich pravú, čistú, spravodlivú a láskavú duchovnú podstatu.

A túto podstatu prišiel osloviť. Túto podstatu prišiel zobudiť. K nej smeroval všetko, čo učil a o čom hovoril. Smeroval to k nášmu duchu a k tomu, aby sa zobudil. Aby sa spamätal. Aby striasol zo seba škrupinu svojich ľudských chýb, nedostatkov, omylov a plne zažiaril vo svoje pôvodnej čistote, láske a spravodlivosti.

Pri tomto svojom snažení sa Kristus stretal s dvomi kategóriami ľudí. S tými, ktorých sa jeho slová dotkli a oni sa začali duchovne prebúdzať a odkladať svoje chyby. A potom s tými, u ktorých bola vonkajšia škrupina ich ľudských slabostí, nedostatkov, necností a chýb taká silná, že Pánove slová cez ňu neprenikli k duchovnému jadru a neprebudili ho.

Preto sa mnohí z nich stali otvorenými nepriateľmi Krista. Vnímali totiž jeho učenie len ako útok na vlastné slabosti a hriechy. A tie nemali záujem odložiť a chceli v nich ďalej zotrvávať. Voči tejto kategórii ľudí mal Kristus značný odstup, pretože nechala v sebe zasypať to duchovné veľké a vznešené, čo robí človeka človekom. Preto o nich Pán hovoril, ako o duchovne mŕtvych. Ako o duchovných mŕtvolách.

Ježiš dokázal v ľuďoch rozpoznať klíčenie aj toho najmenšieho semienka dobra. A to aj napriek všetkým ich chybám a hriechom. Dokázal rozpoznať začiatok obratu k lepšiemu, ktorý nakoniec vyústil do absolútnej premeny života. Pán sa nedal mýliť zovňajškom, ani rôznymi spoločenskými názormi a predsudkami, na základe ktorých bol človek, ak urobil nejakú chybu a žil zle, raz a navždy poznamenaný a odpísaný. Pán vždy vnímal iba srdce. Iba vnútro a podstatu človeka.

I v jeho časoch bolo napríklad veľa neviestok podobne, ako aj dnes. Spomedzi nich však bola vyzdvihnutá jedine Mária Magdaléna. Nedá sa teda vôbec povedať, že by Pán miloval všetky neviestky bez rozdielu. Miloval len Máriu Magdalénu. Ona totiž dokázala rozpoznať nízkosť vlastného hriechu a nastúpiť cestu k zmene seba samej. Cestu, vedúcu k dobru a ušľachtilosti. Kristus teda, pri pohľade do srdca človeka, mu dokázal odpustiť jeho predchádzajúcu hriešnosť, ktorú ľudia odpustiť nedokázali, lebo videl, že v ňom ožíva semienko dobra duchovného prebudenia.

Avšak každý iný človek, dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle zotrvávajúci v zle, nečistote, nízkosti a nevedomosti, vzdialenej od skutočnej ľudskej dôstojnosti, bol pre Krista mŕtvy. Každý človek, nachádzajúci sa v hriechu a netúžiaci po nastúpení cesty dobra je totiž skutočne duchovne mŕtvy. Práve o týchto mŕtvych, čiže duchovne mŕtvych Ježiš povedal, aby si pochovávali svojich mŕtvych. Majú byť ponechaní sami na seba, vo svojej hriešnosti, ktorej sa nechcú vzdať, pretože v nich niet túžby po dobre. Túžby po zmene seba samého k lepšiemu.

Kristus teda nemal rád a nemohol mať rád všetkých hriešnikov paušálne, čiže aj tých, ktorí naďalej stále zotrvávali vo svojej hriešnosti. Ak sa ale spomedzi nich našiel niekto, komu sa zhnusila jeho vlastná nízkosť, ak sa v ňom začala rozhárať túžba po krajšom, lepšom a ušľachtilejšom, ak spoznal hodnotu dobra a nastúpil cestu k nemu, potom sa ihneď presunul do úplne inej kategórie.

Potom to už totiž žiaden hriešnik nebol. Potom to bol to človek, ktorý nastúpil cestu dobra a cestu k dobru. A to bol druh ľudí, ktorých mal Ježiš rád. Takáto bola Mária Magdaléna, mýtnik Matúš i ostatní, ktorí začali v sebe rozvíjať dobro. Pre toto dobro ich mal Pán rád, nie pre ich hriech.

Ak je v evanjeliách uvedené, že ako lekár lieči chorých a nie zdravých, tak prišiel Pán volať hriešnikov a nie spravodlivých znamená to, že prišiel volať všetkých, v ktorých sa aj napriek ich mnohým chybám a hriechom nachádza ešte niečo dobré. Niečo dobré, na čom sa dá budovať a čo sa dá rozvíjať. Kto toto prapôvodné dobro ešte v sebe celkom nezasypal a nájde silu rozvíjať ho v duchu Kristovho učenia, ten si môže byť istý, že nech by padol akokoľvek hlboko, nech by ho jeho vlastní príbuzní i celá spoločnosť navždy odpísali, jeho Pán ho miluje. Miluje ho pre dobro, ktoré v sebe nesie. Hoci i len pre tú malú štipku dobra, veľkú ako makové zrniečko, ktorá, ak ju začne v sebe vážne rozvíjať, je ho schopná vytrhnúť ako víchor z každej nečistoty a povzniesť veľmi vysoko. Povzniesť k spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti pravého človečenstva. Povzniesť k Svetlu a životu plnému šťastia a radosti.

V tejto skutočnosti je ešte aj dnes skrytá obrovská nádej pre úplne všetkých ľudí, nech už sú akíkoľvek. Tejto nádeje sa je len treba chopiť a naplno ju využiť.