Tento text vznikol ako reakcia na správy o extrémnom suchu v Európe. V Taliansku je napríklad také sucho, aké nebolo už niekoľko desaťročí. Hrozí, že farmári prídu o úrodu a všetka ich doterajšia práca a investície vyjdu navnivoč. I najbohatšie talianske mesto Miláno je nútené robiť úsporné opatrenia. Jedným z nich je napríklad vypnutie všetkých fontán.
Na Slovensku, najmä na strednom a východnom, už poriadne nepršalo od jesene, čo spôsobuje dlhodobý deficit vlahy v pôde. Doposiaľ ešte ani raz nebola zem úplne premočená. Preto sa očakáva iba podpriemerná úroda obilnín.
Vo všeobecnosti sa má za to, že je to dôsledok klimatických zmien, vyvolaných ľudskou priemyselnou činnosťou a spaľovaním fosílnych palív. To je však iba časť pravdy. Chýbajúcou a nepoznanou druhou časťou pravdy sú duchovné príčiny tohto stavu, a z nich vyplývajúca duchovná symbolika, o ktorej budeme hovoriť.
A budeme o nej hovoriť preto, lebo zmenu k lepšiemu nemôžu priniesť iba čisto klimatické opatrenia, čím ale nie je povedané, že nie sú potrebné. Sú potrebné, ale to nestačí! Musí sa začať pracovať i na poznaní duchovných príčin tohto stavu a na ich odstránení.
Kto chce pochopiť duchovné príčiny katastrofálneho sucha a jeho symboliku, musí si uvedomiť, že nič, čo sa deje v prírode, nie je náhoda. Všetko vonkajšie prírodné dianie je dôsledne riadené vedomou inteligenciou, stojacou v jeho pozadí. Táto inteligencia riadi chod prírody v súlade s Vôľou Stvoriteľa. V súlade s duchovnými zákonmi, činnými v jeho stvorení. A preto všetko, čo sa deje v prírode, predstavuje určitý obraz a odraz duchovného stavu obyvateľstva našej planéty. Prírodné dianie v jeho pozitivite, ale aj v jeho negativite, je vždy určitým nastavením zrkadla tomu, akí my sami vnútorne a duchovne sme.
Pre lepšie pochopenie tejto súvislosti si uveďme slová starozákonného, biblického Hospodina, ktorý povedal, že ak budú ľudia žiť podľa jeho Vôle, bude prichádzať dážď v pravý čas a ich polia vydajú bohatú úrodu. Ak ale nebudú žiť podľa jeho Vôle, dážď nepríde a polia nevydajú žiadnu úrodu. Preto sa naši predkovia modlili za dážď vždy, keď bolo sucho. A nielen modlili! Robili i pokánie! To znamená, že išli do seba a snažili sa poznať, v čom prekračujú Vôľu Najvyššieho. A zároveň sa to snažili zmeniť a napraviť. Toto je správny prístup, a takto by to malo fungovať aj dnes.
Ak v súčasnosti sužuje Európu extrémne sucho a dlhodobý deficit vlahy v pôde je tak obrovský, že zem je úplne vyprahnutá, nie je to nič iného, ako dokonalá symbolika absolútne duchovne vyprahnutej európskej civilizácie.
Príroda nám nastavuje zrkadlo, aby sme v ňom uvideli svoju vlastnú tvár. Aby sme poznali, akí sme. Že sme bytosti katastrofálne duchovne vyprahnuté. Že sme bytosti s extrémnym deficitom duchovnosti. Bytosti, ktoré živoria na zemi, ako rastliny pri dlhodobom suchu.
Pretože ignorujeme veci duchovné a nezaujímame sa o ne, pretože nepoznáme skutočný zmysel nášho života, ktorý je duchovný a spočíva v našom smerovaní do ríše Ducha prostredníctvom rozvíjania cností, pre toto všetko, pre všetky tieto hriechy proti Duchu a Bohu neprichádza dážď v pravý čas a zem odmieta vydať úrodu.
Toto nám chce povedať sucho! Neprihovára sa nám slovami, ale prežívaním. V prežití to máme pochopiť a uvedomiť si to! Vedomá inteligencia, riadiacia všetko dianie v prírode, sa nám takýmto spôsobom snaží otvoriť oči a prebudiť nás z našej katastrofálnej duchovnej vyprahnutosti, ktorá môže nakoniec skončiť až našou duchovnou smrťou.
A symbolika ďalej pokračuje. Aby rastliny na poliach celkom nevyschli a úplne nezahynuli, prichádza dážď. Prichádza živá voda zhora! Prichádza požehnanie zhora! Dar dažďa umožňuje rastlinám i celej prírode ďalší život a ďalšie trvanie.
Presne tak isto je to aj s ľuďmi a s celou našou civilizáciou. Len to, čo prichádza Zhora vo forme hodnôt a hodnotového systému Ducha, môže osviežiť a nechať rozkvitnúť našu civilizáciu. Môže jej darovať život a umožniť ďalšie trvanie.
Bez tohto požehnania, prichádzajúceho Zhora, v ignorovaní a nerešpektovaní hodnôt Ducha, kráčame cestou k neslávnemu koncu a k svojej záhube. Lebo presne tak, ako nijaké rastlinstvo na zemi nemôže prežiť bez požehnania dažďa, prichádzajúceho zhora, ani naša civilizácia i konkrétni ľudia ako jednotlivci nie sú schopní prežiť bez požehnania hodnôt Ducha, prichádzajúcich Zhora. Len absorbovaním takéhoto „dažďa“ zostane naša civilizácia svieža a bude prekvitať. Bez neho však bude vysychať, chradnúť a nakoniec zahynie.
Lebo dážď je život a jeho pokračovanie. Sucho a vyprahnutosť je smrť a záhuba. Dážď je tiež nádej, že všetko zlé je možné napraviť, a že to, čomu hrozila záhuba, môže znovu ožiť a rozkvitnúť.
Toto nám svojou vlastnou rečou, vo forme prežívania, hovorí príroda okolo nás. Nastavuje nám zrkadlo, aby sme v ňom v podobe katastrofálneho sucha uvideli vlastnú duchovnú vyprahnutosť.
Ale zároveň nám dáva nádej! Nádej, že ak dokážeme svoje duše, srdcia i mysle otvoriť požehnaniu, prichádzajúcemu Zhora vo forme hodnotového systému Ducha, môže každý jednotlivec, ktorý sa tomu otvorí, nádherne rozkvitnúť. Rozkvitnúť a priniesť dobré ovocie. Dobré ovocie, ako nevyhnutný dôsledok svojho poctivého úsilia o dosiahovanie duchovných hodnôt, akými je spravodlivosť, čestnosť, čistota, dobrota, alebo úcta k blížnym. Nemáme o nich len hovoriť tak, ako nehovorí príroda, ale máme ich žiť tak, ako nás práve prostredníctvom prežívania oslovuje príroda.
Ovocia dobra je na zemi preto taký nedostatok, lebo sa vyprahnuté ľudské duše uzatvárajú pred hodnotami Ducha. Odmietajú prijať ich požehnanie, ignorujú ich, nerozvíjajú ich, a preto sú čoraz vyprahnutejšie a smerujú ku skaze. K úplnému vyschnutiu.
Ak totiž miera deficitu vlahy rastliny prekročí kritickú hranicu, už niet záchrany. Už sa stane len to, čo je neodvratné, aj keby prišiel dážď. Už totiž bude neskoro! U ľudí to znamená prekročenie kritickej hranice miery ich duchovnosti, za ktorou nasleduje už len smerovanie k duchovnej záhube osobnosti.
Ak ale ešte v rastline drieme život a miera deficitu vlahy v nej neprekročila kritickú hranicu, má stále nádej Má stále nádej prijať dážď, absorbovať ho, vyrásť, rozkvitnúť a priniesť úrodu.
Túto nádej má dnes na na zemi ešte veľa ľudí, v ktorých duchovné vyprahnutie neprekročilo kritickú hranicu. Ešte v nich pretrváva život ducha! Naliehavo však potrebuje zavlažiť a osviežiť. A to je možné jedine prostredníctvom prijatia, rozvíjania a žitia hodnôt Ducha, prichádzajúcich Zhora na našu zem podobne, ako požehnanie dážďa.
Nestraťme túto nádej!
U nás prší, už niekoľko hodín... ...
Celá debata | RSS tejto debaty