Hlbšie úvahy o živote

Jediné, čo každý z nás skutočne vlastní, je práve tento okamih prítomnosti. Minulosť je nenávratne preč, nedá sa už vrátiť, a preto sa nemá zmysel ňou trápiť. Budúcnosť ešte nenadišla, pretože ešte len príde. Existuje jedine tento okamih prítomnosti. Existuje len teraz, teraz a teraz. Jeden okamih prítomnosti za druhým.

Je preto potrebné naučiť sa byť v každom z nich naplno, všetkými svojimi zmyslami. Je potrebné naplno prežívať každý okamih prítomnosti, pretože predstavuje jediný reálny kapitál, ktorý máme k dispozícii.

To je to jediné, na čom záleží, a preto máme vždy naplno patriť iba prítomnosti a máme naplno prežívať všetko, čo sa v nej deje. Nech už je to utrpenie, radosť, alebo čokoľvek iné. Máme byť všetkými svojimi zmyslami, myslením i cítením naplno otvorení každej chvíli prítomnosti, pretože len takýmto spôsobom môžeme mať úžitok z pozemského života. Ani v úvahách o minulosti, ani v snoch o budúcnosti nie je totiž možné získať skutočné prežitie. Prežitie tak silné, že sa odtlačí do nášho ducha a my si ho so sebou odnesieme po pozemskej smrti na druhý svet, ako náš trvalý majetok.

A okrem toho bdelé prežívanie prítomnosti priamo formuje náš budúci osud, pretože to, čo bude, zavisí od toho a je postavené na tom, čo je práve teraz.

Ak hovoríme o prežívaní prítomnosti, mali by sme vedieť, čo je to vlastne to prežívanie?

Prežívať niečo môžeme len citom. Len tým, že sme citovo zainteresovaní. A to je u nás ľudí problém, pretože veľkou prekážkou bezprostredného citového prežívania prítomnosti je náš rozum. Rozum nám to komplikuje a my si teraz ukážme, ako k tomu dochádza a ako sa toho vyvarovať.

Prežívanie prítomnosti môže byť dvojakého druhu. Pasívne, alebo aktívne. Alebo môže ísť o kombináciu oboch.

Pasívne prežívanie prítomnosti je zvonka smerom dovnútra. Je to prijímajúce prežívanie, smerujúce z prítomného okamžiku k citu a k duchu človeka.

Aktívne prežívanie je naopak pôsobenie citu zvnútra smerom von k prítomnému okamžiku.

V oboch prípadoch tvorí prekážku už spomínaný rozum, ktorý narušuje citovú bezprostrednosť prežívania okamžiku.

Pri pasívnom prežívaní, kedy má byť okamžik prítomnosti bezprostredne prežitý citom, sa rozum stavia ako prekážka v tom zmysle, že v myšlienkach často zabiehame do minulosti, alebo budúcnosti. Ľudovo sa tomu hovorí, byť duchom neprítomný. Znamená to, že keď sa okolo nás niečo deje, my akoby sme tam neboli, pretože vnútorne sme niekde inde. A to buď v minulosti, alebo v budúcnosti. Nie však v prítomnosti.

Takýmto spôsobom sa potom žiaľ sami pripravujeme o prežívanie cenných a neopakovateľných okamihov prítomnosti. A ak je toho veľa, môže sa nám stať, že väčšinu svojho života vnútorne prežijeme niekde inde, ako v prítomnosti. Takéto niečo môže viesť dokonca až k tomu, že si budeme musieť svoj pozemský život znovu zopakovať, pretože sme v ňom v plnej bdelosti neprežili dostatočné množstvo okamihov prítomnosti, a týmto spôsobom sme ho doslova premrhali, čiže správne neprežili.

A teraz sa pozrime na aktívne prežívanie prítomného okamžiku, spočívajúce v aktívnom prejavovaní sa ducha a citu smerom navonok.

Aj tu stojí ako prekážka náš rozum, ktorý na základe rôznych nadobudnutých predsudkov, výchovy, alebo zaužívaných spoločenských noriem nedovolí nášmu citu prejaviť sa priamočiaro, autenticky a bezprostredne.

Iste to každý sám na sebe zažil, že jasne vnútorne cítil, čo má v určitej situácii robiť, čo má povedať, alebo ako sa má zachovať, ale jeho rozum mu v tom zabránil rôznymi argumentami. Napríklad: „budeš na smiech, čo si o tebe iní pomyslia, narobíš si zbytočné problémy a podobne.“

A tak neurobíme a nepovieme to, čo sme v prítomnom okamihu cítili. Neskôr si to potom vyčítame a hryzie nás svedomie. Avšak onen okamih je už dávno preč a my sme dovolili, aby nám náš rozum znemožnil autentické prejavenie nášho ducha a citu v danom okamžiku prítomnosti.

To najcennejšie, čo svetlým a požehnaným spôsobom formuje našu budúcnosť, sú teda bezprostredné prejavy ducha a citu v okamihu prítomnosti. To najlepšie, čo môžeme nie len pre seba, ale aj pre druhých ľudí robiť, sú prejavy čistej a radostnej ušľachtilosti nášho ducha v prítomnom okamžiku, čiže v tej najcennejšej chvíli, akú máme k dispozícii.

Najhlbšia podstata duchovnej cesty človeka spočíva v tom, že prechádza všetkými okamžikmi dňa tak, aby sa v nich bezprostredne prejavovala čistota a radosť jeho ducha a jeho citu. Je to to najjednoduchšie a najprirodzenejšie, čo nám prináša najväčší duchovný prospech.

Ale ako už bolo spomenuté, rozum bráni vnútorným prejavom ducha smerom navonok. Rozum obmedzuje citové prejavy nášho ducha, ktoré sú cenné v ich bezprostrednosti. Rozum oddeľuje nášho ducha a od jeho účasti na aktívnom prežívaní okamžiku. Rozum sa snaží zamedziť prejavom čistého citu v jednaní s druhými ľuďmi, a to z najrozličnejších dôvodov. Našim rozumom sú autentické prejavy citu vnímané, ako naivita.

Byť citovým človekom v prítomnom okamžiku znamená jednať, rozhodovať sa a zaujímať postoje podľa svojho momentálneho vnútorného cítenia a podľa svojho svedomia. Človek by nikdy nemal vzdávať zápas ducha, citu a svedomia o možnosť ich plného prejavenia sa v prítomnosti, pretože práve to je tým najcennejším, čo má zásadný vplyv na náš budúci osud.

A zvlášť cenné je takéto prežívanie v kontakte s druhými ľuďmi, ako i s prírodou a s prírodnými bytosťami. Našim spolu prežívaním radosti, bolesti, alebo súcitu s inými v okamihoch prítomnosti, si tkáme zlaté osudové vlákna, smerujúce do kráľovstva nebeského.

Preto sa neustále snažme v sebe prebúdzať citovú vnímavosť voči druhým ľuďom i voči prírode. Doprajme svojmu duchu a citu jeho prirodzené právo prežívať v každom okamžiku prítomnosti radosť, čistotu a harmóniu s ostatnými ľuďmi i s prírodou, pretože jedine v tomto spočíva správne napĺňanie zmyslu nášho života.

Od nás ľudí je chcené, aby sme každodenne prežívali citovú spolupatričnosť s druhými a hľadali spôsoby, ako s nimi žiť v súlade a vzájomnej podpore na našej spoločnej ceste k Bohu, prostredníctvom utvárania veľkej harmónie. Je od nás chcené, aby sme dávali voľný priechod ušľachtilosti a ohľaduplnosti nášho ducha, ktorého necháme voľne a bezprostredne sa prejavovať každom okamihu nášho života.

Všetky chvíle a okamžiky, ktoré budeme mať odteraz k dispozícii, využívajme k radostným prejavom ušľachtilosti voči blížnym i voči celému svetu. Lebo jedine vo vážnom snažení jednotlivca o prejavovanie jeho citu v okamihoch prítomnosti spočíva premena nášho sveta na svet plný Svetla a ľudského porozumenia.