Hlbšie úvahy o živote

Kristus nevstal z mŕtvych telesne, pretože to podľa prírodných zákonov, stanovených jeho Otcom, nie je vôbec možné. A ako z jeho vlastných slov vieme, Syn Najvyššieho neprišiel na zem Zákony rušiť, ale naplniť.

Prírodné zákony, ktoré fungujú vo stvorení, reprezentujú Vôľu ich Tvorcu. Keďže však Tvorca univerza je dokonalý, aj jeho Zákony sú dokonalé. V pojme dokonalosť je ale zahrnutý princíp nemennosti a stálosti, pretože to, čo je dokonalé, nemožno už nijakým spôsobom meniť a vylepšovať. Inak by to potom predsa nemohlo byť dokonalé.

Dokonca ani „zázraky“, ktoré robil na zemi Pán Ježiš, sa nijako nevymykali spod účinkov prírodných zákonov, alebo inak povedané, Zákonov stvorenia.

Vezmime si napríklad vzkriesenie Lazara. Keď človek zomrie, istý čas, podmienený jeho vnútornou zrelosťou, trvá odpútavanie duše od tela. Čím je človek vnútorne zrelší, tým sa jeho duša odpúta skôr a naopak, čím je menej zrelý, tým to trvá dlhšie. Počas spomínaného odpútavania je duša spojená so svojim, už mŕtvym pozemským telom, takzvanou striebornou šnúrou, ktorá sa čoraz viacej napína a stenčuje. A až keď sa celkom pretrhne, až vtedy dochádza k jej definitívnemu odlúčeniu duše od tela.

Pán Ježiš samozrejme o týchto skutočnostiach vedel a dokázala ich aj vnímať. No a v konkrétnom prípade Lazara jasne videl, že aj keď ubehlo niekoľko dní od jeho smrti, jeho duša zostáva stále spojená s telom prostredníctvom striebornej šnúry. Na základe tejto skutočnosti mohol potom, silou svojej Božej podstaty, prinavrátiť dušu do jej telesného príbytku.

Takto teda, v súlade s prírodnými zákonmi, prebehlo vzkriesenie Lazara. Ak by ale bola strieborná šnúra pretrhnutá a duša už odpútaná, nemohol by ju do tela vrátiť ani samotný Syn Najvyššieho, pretože podľa Zákonov stvorenia, stanovených jeho dokonalým Otcom, to už nie je možné.

No a rovnako nebolo, podľa tých istých Zákonov Otcových možné, aby Ježišovo zmučené a prebodnuté telo vstalo telesne z mŕtvych, nakoľko odlúčenie jeho duše od stýranej telesnej schránky, vzhľadom k Božej podstate, prebehlo takmer okamžité.

Že nevstal Kristus telesne z mŕtvych, o tejto skutočnosti sa nachádza i v samotných evanjeliách niekoľko dôkazov. Keď sa totiž napríklad po svojej smrti Pán zjavil Márii Magdaléne, hoci sa s ňou rozprával dlhšiu dobu, ona ho spočiatku nespoznala. Rovnako ho tiež nespoznávali aj jeho učeníci na ceste do Emaúz. Prečo? Jednoducho preto, lebo telo bolo iné. Počas týchto stretnutí s Pánom sa totiž jeho najbližším otvoril vnútorný, duševný zrak, a oni ho boli schopní vnímať v jeho jemnejšom tele, ktoré bolo iné, ako telo fyzické.

Ďalším dôkazom je napríklad fakt, že v kruhu svojich učeníkov, zhromaždených za zatvorenými dverami, sa zjavil zrazu, náhle a neočakávane. Položme si otázku: Môže človek v hmotnom tele vojsť do miestnosti cez múr, alebo cez zatvorené dvere? Odpoveď znie: Nie! Človeku s hmotným telom je to nemožné, avšak pre jemnejšie telo podobné prekážky nejestvujú.

No a to isté platí aj pre nanebovzatie, ktoré sa udialo 40 dní po Mesiášovej pozemskej smrti. Opäť otázka: Môže sa hmotné, fyzické telo vznášať a postupne stúpať hore do nebies? Odpoveď je opäť jednoduchá: Nie! Pri nanebovzatí videli učeníci stúpať nahor nie hmotné, ale jemné, alebo takzvané oslávené telo svojho Pána.

Ľudia vo svojej neznalosti teda očakávajú od Tvorcu univerza i jeho Syna takzvané „zázraky“ v naivnej predstave, že predsa Najvyšší môže robiť, čo chce. Takáto predstava je však znižovaním a nepochopením veľkosti Stvoriteľa, nepochopením jeho dokonalosti, ktorá môže vytvárať iba dokonalé. No a táto dokonalosť, a preto aj nemennosť a večnosť jeho Zákonov jednoducho nepripúšťa takú ľubovôľu, akú si naivný a nevedomý pozemský človiečik predstavuje pod pojmom „zázraky“.

Každé dianie vo stvorení, bez jedinej výnimky, sa musí vždy pohybovať iba v medziach účinkov Zákonov stvorenia. Prísne vzaté, zázrakov v skutočnosti niet! Jestvuje iba dôsledné, Zákonité dianie, ktoré však ľudia, z titulu ich vlastnej neznalosti a nevedomosti zvyknú nazývať „zázrakmi“.

Ak by totiž bola možná ľubovôľa v jednaní Stvoriteľa, jeho Syn by sa predsa nemusel vôbec pozemsky narodiť. Mohol sa iba tak, niekde znenazdajky objaviť. Nemusel by znášať všetky strasti ľudského života, ako je únava, hlad, bolesť a nakoniec i hroznú smrť na kríži. Všetko sa predsa mohlo udiať úplne inak, jednoducho a bezbolestne, akoby šibnutím čarovného prútika.

Keďže ale Pán všetkých svetov rešpektuje svoje vlastné, dokonalé Zákony, musel sa i jeho Syn narodiť na zemi, ako hociktorý iný, pozemský človek a celé jeho hmotné bytie bolo podriadené účinkom prírodných zákonov presne tak, ako je im podriadené bytie každého z nás. V tom spočívala i veľkosť jeho obety, že On, Najvyšší, dobrovoľne zostúpil do pozemského tela a podrobil sa zákonom hmotnosti.

Takýto pohľad na dokonalosť Tvorcu sa bude snáď mnohým zdať, ako určitá forma viazanosti, či dokonca bezmocnosti Stvoriteľa v hmotnom svete, v ktorom je i On sám viazaný svojimi vlastnými Zákonmi. Podobný názor sa však môže zrodiť iba v hlave malého pozemského človiečika, považujúceho za základ a východisko všetkých svojich pozorovaní iba hmotný svet, v ktorom žije. Ďalej už jeho malé, obmedzené myslenie nesiaha.

Avšak z pohľadu zhora, na celé stvorenie, ako na celok, v ktorom je hmotný svet iba tou najnepatrnejšou časťou, z tohto celkového pohľadu funguje všetko bezchybne, dokonale a spravodlivo, až do tých najmenších detailov. To naozaj iba malý, obmedzený pozemský človiečik, z vlastnej lenivosti a pohodlnosti neznalý Zákonitostí, môže hovoriť o nejakej viazanosti, či naivne dúfať v akty ľubovôle vo forme „zázrakov“, popierajúcich dokonalosť Tvorcu univerza.

Prečo je však o týchto skutočnostiach potrebné hovoriť a prečo je treba o nich vedieť?

Pretože jedného dňa sa nám môže stať, že ak na zemi neprídeme k správnemu Poznaniu, odnesieme si so sebou všetky mylné a nesprávne názory na takzvaný „druhý svet“, kde sa nám stanú neprekonateľnou prekážkou na ceste nášho vzostupu smerom k Svetlu. Pred touto prekážkou potom zostaneme bezmocne stáť dovtedy, kým nebudeme schopní urobiť rozhodujúci obrat vo svojom vnútri a zmeniť hlboko zakorenené, nesprávne názory, ktoré boli na zemi u mnohých dokonca súčasťou ich vyznania viery.

Podobný postoj, podobné zotrvávanie na nelogických a neopodstatnených dogmách nie je však v podstate nič iného, ako akt pýchy a svojvoľnosti človeka, ktorý nechce pokorne poznávať dokonalé Zákony, fungujúce vo stvorení, ale naopak, on, malý pozemský človiečik si nad ne dovoľuje pyšne nadradiť svoje vlastné predstavy a názory.

Nie, niet v nijakej pokory, ani veľkosti v naivnej viere, že v prípade osoby Mesiáša bolo možné konať činy ľubovôle. Pripúšťanie možnosti konania „zázrakov“, ako činov, vymykajúcich sa dokonalým Zákonom Tvorcu, sa totiž rovná rúhavému spochybňovaniu jeho dokonalosti. Dokonalosti, ktorá je dokonalá, a preto večná, nemenná, a teda nepripúšťajúca nijaké zmeny a vylepšenia.

Kto to nechce pochopiť a kto si podobné, nesprávne názory naozaj so sebou odnesie na „druhý svet“, ten, hoci je aj čistý a mohol by duchovne stúpať nahor, musí naraziť na spomínanú, neprekonateľnú prekážku, podobajúcu sa oceľovej stene, ktorú je možné prekonať iba zmenou vnútorného stanoviska a pravým Poznaním. Lebo iba ten, kto dokáže spoznať a odhodiť svoje falošné stanoviská, či už tu na zemi, alebo po svojej pozemskej smrti, iba ten môže kráčať ďalej nahor, ku Svetlu.