Hlbšie úvahy o živote

Len človek, ktorý stojí na pevnom a zdravom základe, môže prežiť svoj život správne. Kto sa však neopiera o pevný a pravý základ vlastnej osobnosti a o to, čo je pravé a naozaj hodnotné, prežije svoj život v hodnotovom omyle.

Prežije ho vo vyzdvihovaní druhoradých hodnôt a v honbe za nimi, aby nakoniec, na sklonku života, keď všetko materiálne začne pomaly ustupovať do úzadia poznal, že na dne jeho duše zostalo nepoznané a nevypočuté to najpodstatnejšie, čoho sa bolo treba držať a na čo bolo treba v živote dbať. Tvárou v tvár blížiacej sa smrti bude toto poznanie čoraz jasnejšie a na človeka bude čoraz bolestnejšie dopadať ťažoba premrhaného a nesprávne prežitého života.

No a práve preto, aby ľudia nemuseli niečo také zažiť a zúfať si nad sebou, vznikol tento text. Vznikol preto, aby sa v nás mohla prebudiť pradávna spomienka na to, odkiaľ sme sem pred tisícročiami prišli, kým vlastne sme a čo je poslaním a zmyslom nášho bytia.

My ľudia sme bytosťami ducha! Sme drobnými a nepatrnými iskričkami ducha, dočasne oddelenými od mohutného, šľahajúceho plameňa Svätého Ducha.

Naša existencia má zmyslel a význam jedine v spojení s Duchom! Jedine v snahe o znovu spojenie s Duchom! Jedine v našej snahe o opätovný návrat do ríše Ducha, odkiaľ sme kedysi dávno vyšli ako úplne nevedomí, a kam sa máme vrátiť nazad, ako plne si vedomý týchto skutočností, seba samého a svojho poslania vo stvorení.

Najväčšou tragédiou však je, keď človek v hmotnom svete, v množstve hmotných záujmov a povinností, stratí povedomie o týchto skutočnostiach. Ak sa spreneverí vlastnej duchovnej podstate tým, že sa začne domnievať, že jeho telo, jeho rozum a materiálny svet je všetko, čo jestvuje.

Takéto vnímanie života je omyl! Je nepochopením bytia! Je tragickým vzdialením sa od svojej vlastnej podstaty! Každý život, prežitý bez snahy ľudského ducha o opätovné spojenie s Duchom je nevyužitou šancou. Je to život prázdny, vzdialený od jeho skutočného zmyslu a významu. Je to len smutné hrabanie sa v matérii, nehodné pravej veľkosti našej osobnosti.

Kto tieto veci dokáže pochopiť a vnútorne v sebe prežiť, začne si nevyhnutne klásť otázku, ako kráčať vlastným životom správne? Ako žiť na zemi životom v sebe prebudeného ducha tak, aby sme kráčali do ríše Ducha?

Je to jednoduché! Treba nechať svojho ducha v sebe samom ísť jeho vlastnou cestou. Treba mu dať voľný priechod, aby sa mohol slobodne prejavovať z vnútra smerom navonok.

Náš duch chce byť účastný nášho života! Chce sa spolu podielať na našom rozhodovaní a chce zaujímať postoj ku všetkým situáciám, ktoré každodenne riešime. Ustavične sa o to snaží prostredníctvom citu!

Hlas citu je hlasom nášho ducha! Ak chceme vo svojom živote nechať voľný priechod svojmu duchu, nechávajme voľný priechod svojmu citu. Vedome zaujímajme živý citový prístup ku všetkému, čo sa v nás samotných i okolo nás deje. Ale aj k tomu, ako sa my sami prejavujeme voči okolitému svetu.

Podľa čoho poznáme, že to robíme správne?

Poznáme to podľa toho, že skrze podstatu nášho ducha, prejavujúcu sa citom, sa budeme vždy snažiť jednať čisto, čestne a ústretovo voči iným. Budeme s nimi mať porozumenie a budeme im vždy schopní odpustiť.

Takto jedná človek živého ducha! Podľa toho ho poznáme, pretože jedine k tomuto nás bude nabádať náš cit vo všetkých životných situáciách.

A je na nás, aby sme mu dali voľný priechod. Aby sme vždy jednali tak čestne a tak správne, ako to cítime. Ak budeme takto žiť, budeme žiť životom ducha a budeme smerovať do ríše Ducha.

Takéto vnútorné stanovisko zároveň postupne presvetlí aj našu myseľ. Presvetlí a zušľachtí i všetky naše myšlienky, zamerané na nevyhnutné hmotné zabezpečenie. Takýmto správnym prístupom nadviažeme úzke spojenie s Duchom, so svetom bytostí prírody, so stvorením i so všetkými svetlými pomocami, určenými každému, živým spôsobom sa prejavujúcemu duchu človeka. V súčasnej náročnej dobe k nám budú takýmto spôsobom prichádzať veľké pomoci a zároveň inšpirácie k správnemu riešeniu všetkých situácií v našom živote tak, aby sme v nich dokázali obstáť s ušľachtilosťou a veľkosťou nášho ducha.

Každý, kto toto pochopí, kto sa to bude snažiť vnútorne zrealizovať a prežívať sám v sebe, ten získa správny nadhľad nad všetkým pozemským. Pozemské a materiálne veci ho už nebudú vťahovať do seba a ovládať, pretože on bude stáť nad nimi a nebude im už nikdy pripisovať absolútnu a bezvýhradnú prioritu.

Zároveň sa v ňom prebudí láskyplný súcit ku všetkým ľuďom, ktorí zatiaľ ešte blúdia, stratení v hmote. Nebude ich odsudzovať, ale bude sa snažiť hľadať cesty a spôsoby, ako im pomôcť. Ako im priblížiť pravé chápanie podstaty ľudského bytia a poznanie skutočného zmyslu života.

Svojim snažením pomáhať iným v tomto smere sa bude zároveň prehlbovať aj jeho vlastné poznanie a chápanie vecí takých, aké v skutočnosti sú. Zároveň tiež pochopí, že východisko zo súčasného marazmu, v ktorom sa náš svet nachádza, nie je v zmenách vlád, v revolúciách, vo vojnách, alebo v prevratoch. Východisko je skryté v každom jednotlivom človeku samotnom a spočíva v jeho najhlbšej podstate. Východisko spočíva v obnovení spojenia s vlastným duchom skrze cit. A týmto spôsobom so Svetlom a Svätým Božím Duchom, z ktorého náš duch pochádza.

Kto si je týchto vecí vedomý a chce pomôcť sebe i nášmu svetu, nech stále neochvejne zotrváva v smere, ktorý jeho duch považuje za správny a dáva mu to najavo prostredníctvom citu. Tak bude žiť správny život, smerujúci k Svetlu, a týmto spôsobom bude prinášať viac Svetla na našu zem.

Jedine toto môže privodiť zlepšenie pozemských pomerov. V rodinách, v národoch i na celom svete, pretože všetko v skutočnosti stojí a padá jedine na osobnom odhodlaní jednotlivcov kráčať životom cestou ducha, čiže cestou citu.