Neraz bez zlého chcenia, v naivnej viere a v nevedomosti je z mnohých strán možné počuť, že človek je božský, že každý z nás má Pána v sebe, hovorí sa o osobnom vzťahu k Stvoriteľovi a o tom, že sme Jeho deťmi a tak ďalej.
Žiaľ, všetky podobné názory sú však v skutočnosti iba svedectvom toho, že takmer vôbec nič netušíme o nepochopiteľnom majestáte a nesmiernej velebnosti jediného, vševládneho Hospodina, pretože inak by nás v súvislosti s ľuďmi nemohlo ani len napadnúť použiť pojem „božský“.
K lepšiemu pochopeniu nesmierneho rozdielu medzi tvorom, akým je človek, a jeho Tvorcom si uveďme príklad druhovej rozdielnosti medzi človekom a zvieraťom.
Najvnútornejším jadrom človeka je duch, kým u zvierat je toto vnútorné jadro úplne iného, a síce, bytostného druhu. To znamená, že medzi človekom a zvieraťom sa rozprestiera veľká a ničím nepreklenuteľná priepasť dvoch úplne rozdielnych druhov. Ani na najvyššom vrchole svojho vývoja sa teda zviera nikdy nemôže stať človekom a inému, ľudsky duchovnému druhu nemôže preto vôbec nikdy porozumieť.
No a podobný, alebo lepšie povedané, ešte neporovnateľne väčší je rozdiel medzi človekom a jeho Tvorcom. Napríklad anjeli a archanjeli stoja vo vývojovej hierarchii omnoho vyššie, ako ľudský duchovný druh, a predsa ani oni nie sú schopní vidieť, vnímať a chápať Stvoriteľa v jeho skutočnej, bezbytostnej podstate.
Nie, ako ľudia nemáme v sebe ani len štipku božského. Človek vznikol z Vôle Najvyššieho a touto jeho zosobnenou tvorivou Vôľou je Duch! Duch Boží! Duch Svätý!
Človek teda vznikol z Ducha, a preto je duchovnej podstaty. Nepochádza teda priamo od Stvoriteľa, ale iba nepriamo, a síce, z jeho Vôle, z jeho Ducha. No a je to práve náš duchovný pôvod, ktorý nám znemožňuje pochopiť všetko to, čo presahuje hranice nášho druhu.
Ani pri tom najvyššom duchovnom zdokonalení, ktorého možnosti sú nesmierne, nebudeme teda schopní chápať dianie v božskej ríši, v ktorej žijú anjeli a archanjeli, a nie to ešte Stvoriteľa samotného, ktorý je v jeho skutočnej podstate nepochopiteľný a nepoznateľný i anjelom a archanjelom.
Nemožnosť chápania Stvoriteľa bola mimochodom i dôvodom, prečo mali Izraeliti zakázané robiť si o Tvorcovi akékoľvek predstavy, alebo ho nejakým spôsobom zobrazovať.
Opodstatnenosť tohto príkazu spočíva v skutočnosti, že akékoľvek predstavy ľudského ducha o svojom Tvorcovi sa musia vždy nevyhnutne pohybovať iba v hraniciach chápavosti jeho vlastného, duchovného druhu. No a podobná predstava Stvoriteľa, ako toho najvyššieho a najdokonalejšieho, stojaceho na samom vrchole ľudsky duchovného druhu by bola aj pri tej najlepšej vôli nesmiernym znížením ľuďom nikdy nepochopiteľnej veľkosti Stvoriteľa.
Človek teda nikdy nepochopí svojho Stvoriteľa, avšak má sa k Nemu vo svojom živote snažiť čoraz viacej približovať, a to svojim poctivým úsilím o dobro, čistotu a spravodlivosť.
Celkom konkrétne si to môžeme opäť priblížiť na príklade povolaného židovského národa: V tých dávnych dobách, keď takmer všetky národy mali svojich „bohov“, zhotovených z kameňa, zlata, alebo vyrezaných z dreva, symbolom zmluvy povolaného národa s jediným, neviditeľným a nepochopiteľným Stvoriteľom bola archa úmluvy a v nej uschované Desatoro. Desatoro, čiže zákony Pána, podľa ktorých má žiť ľudský duch vo stvorení, ak chce stáť vo Vôli a v ochrane svojho veľkého Boha, a ak chce byť šťastný.
Stvoriteľ ako taký je teda pre ľudí nesmierne vzdialený a nepochopiteľný. To však, čo ako ľudskí duchovia môžeme a máme, je naučiť sa poznávať Jeho Vôľu, prejavujúcu sa vo fungovaní dokonalých Zákonov vo stvorení. Tvorcu teda nemôžeme poznať priamo, ale iba nepriamo, prostredníctvom Jeho Vôle, vloženej do stvorenia, prejavujúcej sa Zákonmi vo stvorení. Tieto Zákony sú v podstate jeho rečou, ktorou sa nám každú minútu, ba každú sekundu živo prihovára.
Stvoriteľ je teda pre človeka Zákon! Čiže Zákony stvorenia, predstavujúce jeho Vôľu. Túto skutočnosť symbolizovala archa úmluvy so Zákonmi Desatora vo svojom vnútri. Ich znalosť, rešpektovanie a život podľa nich je jedinou cestou ľudského ducha k šťastiu, Svetlu a k Výšinám, čoraz bližšie k nášmu Pánovi. Inej cesty nahor pre nikoho z nás niet!
Čo teda dodať na záver? Ak budeme niekedy počuť pojem „božský“ v súvislosti s ľudským duchom, okamžite sa majme na pozore. Ten totiž, kto tak vraví, nech by to už bol ktokoľvek, tým vydáva svedectvo o vlastnej, hlbokej duchovnej neznalosti, alebo čo je ešte horšie – o osobnej pýche a domýšľavosti.
Zodpovedne potom zvážme, akú asi hodnotu budú mať jednotlivé slová, alebo učenie podobného človeka, tak hlboko sa mýliaceho v tých najzásadnejších skutočnostiach. Práve toto kritérium nám môže byť v mnohom nápomocné v rozlišovaní pravdy od rôznych omylov, alebo dokonca vedomého zavádzania.
Celá debata | RSS tejto debaty