Hlbšie úvahy o živote

Rozhliadnime sa pozorne okolo seba! To, čo uvidíme je krajina zatratených! Zatratených ľudských duší! Zatratených nie preto, že by tak učinil ich Stvoriteľ, ale jedine pre ich vlastný nezáujem o Stvoriteľa a jeho Vôľu. Títo úbožiaci sa zatracujú sami svojim dobrovoľným rozhodnutím oddeliť vlastnú existenciu od existencie Stvoriteľa a jeho Vôle.

Zatratenie je život bez Stvoriteľa a bez potreby Stvoriteľa! Je to existencia bez vyšších duchovných hodnôt, bez poznania a naplňovania skutočného zmyslu vlastného života. Je to bytie prázdne, plytké a bezobsažné, ktorého ideálom sú len rôzne druhy užívania si ako náhrada za prežívanie skutočnej plnosti života.

Človek tejto zeme nepozná pravú plnosť bytia, pretože ju je možné dosiahnuť iba snahou o poznania Pána a naplňovanie jeho Vôle. Človek tejto zeme si len užíva, oddelený od Stvoriteľa a jeho Vôle, a užíva si o to viac a o to intenzívnejšie, o čo zreteľnejšie podvedome tuší úbohú osihotenosť svojej osobnej existencie, ktorá sa vzdialila od Pána. Ktorá ho nechce poznať a nemá o neho záujem.

A podvedomé tušenie vlastného zatratenia, vyplývajúce z takéhoto postoja ženie ľudí do ešte väčšieho užívania si. Chcú toho čo najviac stihnúť kým je ešte čas. A týmto pomýleným smerom sa o to rýchlejšie ženú k realite vlastného zatratenia.

Lebo jedine v Pánovi jedine v poznaní a naplňovaní Jeho Vôle je život! Avšak v nezáujme o Pána a o poznanie a naplňovanie jeho Vôle je smrť! Je záhuba duše! Smrť a záhuba duše, ktoré sú údelom všetkých zatratených! Zatratených z vlastnej vôle a pre vlastný nezáujem o poznanie vecí duchovných a o naplňovanie duchovných zákonitostí.

Žijeme vo svete absolútneho nezáujmu o Stvoriteľa a o jeho Vôľu. A to sa netýka len ateistov a materialistov, ale žiaľ aj ľudí, ktorí sami seba nazývajú veriacimi. Väčšina z nich, nech už patria k akémukoľvek vierovyznaniu, má totiž na prejavy toho, čo oni nazývajú vierou, presne stanovené miesto a čas. Na tomto mieste a v tomto čase, ide predovšetkým o chrámy a čas strávený v nich, praktizujú svoju vieru. Avšak akonáhle čas vyprší a oni toto miesto opustia, okamžite sa stávajú účastníkmi toho istého života, aký žije materialistická väčšina. Života, do ktorého už ich viera nijako nezasahuje a nemá v ňom absolútne nijaké miesto.

Takýmto spôsobom väčšina veriacich dôsledne oddelila svoju vieru od každodenného života. Sú to pre nich dve rozdielne veci, ktoré sa vzájomne nemiešajú. Tým bola viera postavená úplne mimo reálneho života a bez možností akéhokoľvek dosahu naň. Z tohto dôvodu je preto žiaľ, každodenný život väčšiny veriacich v podstate taktiež poznačený nezáujmom o Stvoriteľa a jeho Vôľu, pretože toto sa musí a má prejavovať v ich bežnom živote.

Len sa napríklad pozrime na nejaké neviazané spoločenské stretnutie, ktorého sa zúčastňujú ako ateisti, tak i veriaci. Môže to byť stretnutie kolegov z práce, priateľov, rodinných známych a podobne. Skúsme sa započúvať do rozhovorov, ktoré medzi sebou vedú. Veľa sa žartuje a načína sa množstvo rôznych tém. Tém vážnych i menej vážnych, avšak málokedy počuť niečo, čo by súviselo s hodnotami duchovnými. A ak by aj náhodou niekto s niečím podobným začal, buď sa to uhrá do stratena a odbije žartom, alebo to budí podozrenie s príslušnosti k nejakej sekte. Ak človek hovorí o tisícorakých bezvýznamných hlúpostiach, ak rozpráva stupídne vtipy je to pre všetkých omnoho prijateľnejšie, ako nejaké vážnejšie rozoberanie vecí duchovných. Na bežnom, neformálnom stretnutí by to pôsobilo ako niečo zvláštne, ba až nežiaduce.

Inými slovami povedané, ľudia sa medzi sebou bavia o tom, čo ich zaujíma, čo má pre nich zmysel, nejakú cenu a hodnotu. Ak medzi sebou vo chvíľach uvoľnenia nehovoria úplne prirodzeným spôsobom i o veciach duchovných tak, ako o mnohých iných veciach znamená to, že ich to nezaujíma, nemá to pre nich zmysel, ani nijakú cenu a hodnotu. Avšak ak v ľuďoch niet v každodennosti života záujem o veci duchovné aspoň v takej miere, ako o mnohé iné, je to jasným vysvedčením ich nezáujmu o Stvoriteľa a o poznanie jeho Vôle.

Ale takýto nezáujem sa rovná dobrovoľnej ceste k zatrateniu. A práve preto môžeme túto zem pokojne nazývať krajinou zatratených. Veľká česť tým nemnohým výnimkám!

Kristus, Syn Boží, ktorý prišiel na zem v splnomocnení Stvoriteľa kedysi riekol: „Kto miluje svojho otca, alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden! Kto miluje svojho muža, alebo ženu viac ako mňa, nie je ma hoden! Kto miluje svojho syna, alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden!“

Kto na tejto zemi je teda hoden Pána a jeho milosti? Kto je hoden života a ďalšieho nepretržitého bytia, ktoré je možné iba v Bohu a v poznaní a naplňovaní jeho Vôle? Kto miluje Pána takou mierou lásky, akú on požaduje? Nadovšetko ostatné? Kto je schopný dosiahnuť takto vysoko nastavenú latku?

Kto ju však schopný dosiahnuť nie je a ani sa o to nesnaží, ten sám nie je hoden lásky, pozornosti, ochrany a milosti Pána, pretože on sám sa od Neho odpája a odčleňuje. Takýto človek tým zatracuje samého seba.

Existuje tisíc rôznych vecí, o ktoré sa ľudia zaujímajú, o ktoré sa snažia, a ktoré považujú za dôležité. Ale na to najdôležitejšie nemyslia, o to najdôležitejšie neusilujú a ani ich to nezaujíma. Nemajú v sebe záujem, chuť a snahu poznávať Vôľu Najvyššieho a jeho Zákony, podľa ktorých by sa snažili žiť. Tým si však sami nad sebou vynášajú rozsudok smrti.

Lebo každému človeku sa nakoniec dostane toho, čo chcel. Ak chce a usiluje o hmotné veci a pôžitky, mnohé z nich sa mu dosiahnuť aj podarí, aby však napokon úplne všetko stratil, a to i spolu s celým svojim bytím.

Ak však chce človek naozaj úprimne, vážne a opravdivo usilovať k Najvyššiemu, ak ho zaujíma Jeho Vôľa a jeho Zákony, ktoré sa snaží poznávať a podľa nich aj žiť, takémuto človeku sa dostane daru nikdy nekončiaceho bytia a spolu s ním, akoby na dôvažok mnoho a mnoho iných vecí. Práve tých vecí, za ktorými sa tí ostatní tak pachtili a v slepej honbe za nimi prišli pre svoj nezáujem o Pána o celé svoje bytie.