Hlbšie úvahy o živote

Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam.

A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý.

Po týchto nevyhnutných úvodných slovách pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi.

Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré.

Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo, žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať.

Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal.

Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu.

Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí.

Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra.

Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra.

Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku.

Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom!

Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja.

Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto:

Človek mohol a môže žiť ako v raji, a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.

Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá, a ktorá pretože je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.

Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.

Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať.

K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania, postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúci! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu.

Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť, a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia.

Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ.

Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Blažený ten, kto na ňu vykročí.

Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie, by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem.

Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený.

Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám.

Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme.