Hlbšie úvahy o živote

Na internete existuje veľké množstvo stránok s duchovnou tématikou. Niektoré majú návštevnosť väčšiu, iné menšiu. Tie najvyššie návštevnosti zaznamenávajú zväčša stránky, na ktoré sa veľmi dobre hodí pojem – záhadológia. Ide o prezentovanie rôznych mystických javov, rôznych záhad a vecí tajomných či neznámych. Ide o čítanie zaujímavé, napínavé, ba neraz až mraziace v chrbte. Prevádzkovatelia stránok poskytujú tieto informácie svojim čitateľom mnohokrát v dobrej viere preto, aby mohli rozširovať svoj rozhľad a aby mohli duchovne rásť.

Ale môžu ľudia takýmto spôsobom naozaj duchovne rásť? Môžu nás naše početné návštevy záhadologických stránok naozaj duchovne posúvať smerom nahor? A nie je to snáď skôr opačne? Nie je to skôr tak, že ľudí v ich skutočnom duchovnom vzostupe brzdia a bránia im v ňom? A ako vôbec môže človek rozlíšiť to, čo ho môže posunúť nahor od toho, čo ho naopak duchovne iba spútava a strháva nadol?

Ak máme byť úprimní a povedať si pravdu, tak v oblasti duchovna je na internete podľa môjho osobného odhadu približne 98 percent balastu a len dve percentá informácií pravej hodnoty. Za balastom sa skrýva temnota a za hodnotami Svetlo. Balast ľudí ťahá dolu, kým jedine skutočné hodnoty ich ich môžu dvíhať smerom nahor – k Svetlu. Bude teda určite na mieste, aby sme sa zmienili o kritériách, na základe ktorých je to možné rozlíšiť.

Základné rozlíšenie spočíva v tomto: To, čo pochádza zo Svetla kladie požiadavky. To hovorí o hodnotách a o nevyhnutnosti človeka pracovať na sebe samom, aby tieto hodnoty dosiahol.

To čo pochádza z temnoty nekladie požiadavky. To sa predovšetkým snaží sprostredkovávať rôzne zaujímavosti, vždy nové a neraz doslova fantastické, ktoré priťahujú a pútajú pozornosť, ale v skutočnosti od nikoho nič viac nevyžadujú.

Týmto je temnotou sledovaný jediný cieľ: zadržiavanie od pravého duchovného vzostupu. Premrhávanie času, ktorý nám jedného dňa môže tragickým spôsobom chýbať.

Na jednej strane máme teda požiadavku naplňovania skutočných hodnôt a na druhej strane voľné a nezáväzné prijímanie rôznych duchovných informácií a zaujímavostí.

Čo z toho si priemerný človek radšej vyberie? Odpoveď je až príliš prostá: no predsa to jednoduchšie, príjemnejšie a pohodlnejšie. A práve v tomto tkvie vysoká návštevnosť záhadologických stránok, ktorých obsah spútava ľudské duše, a to bez toho, že by to v mnohých prípadoch prevádzkovatelia a zriaďovatelia podobných stránok vo svojom dobrom chcení vôbec tušili.

Mnohí ľudia si však vo svojej dobrosrdečnosti povedia: ale ja tam predsa len vždy nájdem niečo dobré. Áno, aj tam sa nachádza dobro, ale len ako návnada! Len ako chutné sústo, ktoré skúsený rybár chystá pre naivné ryby. A okolo plávajúca ryba po tomto súste lačne siaha, avšak v jeho vnútri je skrytý háčik. Keď sa ryba chytí, rybár ju pomaly pritiahne k sebe a jej život sa končí.

Temnota teda dáva zrniečka pravdy a dobra len ako návnadu, na ktorú sa mnohí naivne chytajú, aby napokon, absorbovaním všetkého okolitého vedomého i nevedomého zavádzania boli pomaličky ale isto stiahnutí nadol. A ak aj nie nadol, tak aspoň zadržiavaní od skutočného duchovného vzostupu, čo temnote taktiež úplne postačuje.

Temno teda dáva návnadu, naivný človek sa jej chopí a potom už nemusí celkom nič robiť. Iba sa nechať ťahať. Viac nie je od neho nič vyžadované a je to vskutku pohodlné. Konečným osudom takýchto ľudí je však duchovná smrť tak, ako je smrť konečným osudom naivnej ryby chytenej na háčik.

Inak je to ale pri Svetle! Svetlo dáva záchytné lano a je úlohou človeka chytiť sa ho a potom sa sám po ňom začať šplhať nahor, smerom k Svetlu a k duchovným Výšinám. To však vyžaduje určitú námahu. A práve túto námahu ľudia nie sú ochotní vynaložiť. To ich odrádza od správnej cesty. Ak im totiž niekto ponúkne ako alternatívu niečo, čo nijakú námahu nevyžaduje, tak je okamžite rozhodnuté. Už ďalej niet o čom uvažovať. Človek vykročí po ponúkanej, širokej a pohodlnej ceste, ktorá je ale istou cestou do záhuby.

Nie teda všetko, čo býva spojené s prívlastkom „duchovné“ nás je schopné naozaj povzniesť. Človek nesmie zabúdať, že skutočne povzniesť ho môže iba práca na sebe samom, iba vlastné úsilie a snaženie smerom nahor, totožné s nadobúdaním a získavaním tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt, aké vôbec existujú.

Duchovný vzostup je práca a boj! Práca na sebe samom a boj so sebou samým! Duchovná smrť je oddanie sa pohodlnosti a lenivosti, oddanie sa smerom, snahám a učeniam, ktoré od nás nič nevyžadujú, prípadne nás ubezpečujú, že všetko za nás urobí niekto iný.

A jednou zo smutných skutočností je, že tomuto lákadlu duchovnej pohodlnosti neodolalo ani kresťanstvo. Kresťanstvo, ktoré tvrdí, že ľudstvo bolo spasené obetou Krista na kríži. Človek je totiž hriešny a nie je sa vraj schopný sám svojim vlastným úsilím týchto hriechov zbaviť. Preto poslal Stvoriteľ svojho Syna a ten sa obetoval za hriechy sveta. Svojou obetou z nás vraj sňal všetky hriechy, očistil nás a tým nás spasil. No a človek, ktorý príjme Krista ako svojho Spasiteľa a uverí v jeho obetu na kríži, takýto človek bude spasený.

Neuveriteľnou tragédiou kresťanstva je, že nepochopilo a stále nechápe pravý zmysel a účel príchodu Pána Ježiša Krista na našu zem. Kristus k nám neprišiel preto, aby sa za hriechy sveta obetoval na kríži a tým nás spasil. Kristus prišiel v skutočnosti preto, aby vo svojom učení, vo svojom Slove ľuďom ukázal, čo majú robiť, ako majú myslieť a žiť, aby mohli byť spasení. Prišiel, aby nám ukázal cestu k spáse, po ktorej však už musíme kráčať my samotní. Spasený teda môže byť iba človek, ktorý žije podľa Slova Kristovho! Iba ten, kto sa v tomto smere snaží a namáha! Život človeka je spojený s osobnou zodpovednosťou, a teda i so zodpovednosťou za vlastné spasenie, o ktoré sa musí zaslúžiť predovšetkým on sám.

To ale samozrejme nie je pre pohodlných ľudí také lákavé a príťažlivé ako tvrdenie, že niekto iný sa už obetoval za naše hriechy a nám stačí iba v túto obetu uveriť a budeme spasení.

Nedajme sa preto zlákať pohodlnosťou! Áno, je síce príjemná, takmer nič od nás nevyžaduje a môže byť dokonca odetá i do veľkolepých slov, ale nie je to cesta k duchovnému vzostupu. Ku skutočnému duchovnému vzostupu vedie vždy iba cesta vlastnej námahy a vlastného snaženia.

Naučme sa preto prísne rozlišovať. Prísne rozlišovať medzi tým, čo je nám príjemné, čo je pre nás pohodlné a tým, čo je pre nás naozaj užitočné. Lebo jedine to, čo od nás vyžaduje istú mieru vlastnej námahy nás môže posunúť skutočne duchovne nahor, kým to, čo od nás takmer žiadnu námahu nevyžaduje, spôsobuje našu duchovnú stagnáciu a úpadok. Veď nakoniec nič sa v živote človeka nedosahuje bez námahy. To je predsa zákonitosť! A prečo by táto zákonitosť mala byť iná práve v duchovnej oblasti?

Treba si preto vybrať medzi duchovnou námahou a duchovnou pohodlnosťou. V jednej je skrytý vzostup a život, kým v druhej stagnácia, úpadok a smrť.