Hlbšie úvahy o živote

Všade vôkol nás je všetko v neustálom pohybe. Vyvoláva ho Zákon pohybu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou univerza. Neustála nutnosť pohybu ženie všetko dianie dvomi smermi. Buď smerom hore, alebo smerom dolu. Buď hore, k vývoju, vzostupu a čoraz väčšiemu zdokonaleniu, alebo dole, k úpadku, degradácii a zničeniu. Trvalo stáť na jednom mieste nie je možné.

Ten, kto tak činí a snaží sa trvalo stáť na určitej úrovni, ktorú dosiahol, ten sa v skutočnosti zastavil vo svojom ďalšom progresívnom vývoji. A keďže nejde nahor, Zákon pohybu, ktorý neumožňuje nikdy nikomu a ničomu dlhodobo stáť na jednom mieste, ho tlačí k pohybu už len jediným možným smerom. Nadol!

Veľmi jednoducho povedané, čo sa trvalo nevyvíja, musí zákonite upadať. Lebo zostať stáť na jednom mieste sa nedá. Zákon nevyhnutného pohybu všetkého vo stvorení to vylučuje.

Na svete existujú cirkvi, ktoré tvrdia, že už po celé stáročia verne a nemenne zachovávajú pravdy vlastnej viery. Že sú v tomto pevné ako skala, a že v tom vytrvajú až do skončenia sveta. Inými slovami povedané, že určitým spôsobom pevne zakonzervovali svoju vierouku, ktorá sa v takomto stave stala určujúcou na celé veky. Na toto sa potom odvolávajú a sú na to aj patrične hrdí.

Ale je vôbec možné byť na niečo takéhoto hrdý? Je možné vo vzťahu k Zákonu neustáleho pohybu, činného vo stvorení, niečo pevne a natrvalo zakonzervovať? Nie je snáď nemenné zabetónovanie, hoci aj v danej dobe niečoho konštruktívneho a progresívneho, začiatkom pomalého, nebadateľného a nepozorovateľného úpadku?

Žiaľ je to tak, lebo to ani inak nemôže byť! Lebo ak sa niečo rozhodneme pevne zakonzervovať znamená to, že to už ďalej nenapreduje a nevyvíja sa. Že to nejde nahor, ale keďže stáť na mieste možné nie je, musí to ísť už len jediným možným smerom, a to nadol. Zákon neustáleho pohybu to potom nevyhnutne musí tlačiť práve týmto smerom.

Úlohou cirkví je podporovať a stimulovať neustály duchovný vývoj ľudstva. Jednou z viacerých príčin súčasného úpadku je i skutočnosť, že práve toto sa nedeje. Že sa duchovný vývoj zastavil a zabetónoval na určitom stupni a už nejde ďalej. Už nechce ísť ďalej! Avšak zostať stáť možné nie je!

Vezmime si napríklad kresťanstvo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nášho stredoeurópskeho priestoru. Začalo to Abrahámom, pokračovalo prorokmi, až nakoniec prišiel Kristus. Ono nové, čo v ďalšom vývoji poznania Kristus prinášal sa zdalo tým, ktorí ľpeli na starých, dovtedajších formách až kacírske. Zdalo sa im to ako rúhanie.

Kristus však, v súlade so Zákonom nevyhnutného pohybu a vývoja, ktorý je jedným zo Zákonov jeho Otca, prinášal nové učenie, ako ďalšie pokračovanie a rozvinutie toho staršieho a predchádzajúceho.

Židovstvo však vo svojom kŕčovitom ustrnutí na určitom stupni nebolo schopné spoznať v Kristovi Mesiáša a ani ho nespoznalo. Nedokázalo akceptovať ďalší, nevyhnutný stupeň vo vývoji duchovného poznania, ktorý v zohľadnení Zákona neustáleho pohybu prinášal na zem Kristus vo svojom učení.

Na tomto príklade môžeme vidieť progres a degradáciu. Môžeme vidieť víziu ďalšieho možného vývoja na jednej strane a na druhej strane úpadok a následný pád židovského národa, zapríčinený snahou konzervovať daný stav a neprijímať to nové a progresívne.

Ale Zákon nevyhnutného pohybu sa nezastavil ani Kristovým príchodom, pretože ide o jeden z nemenných a dokonalých Zákonov jeho Otca. Ak budeme pozorne čítať Jánovo evanjelium, nájdeme v ňom tieto Ježišove slová: „Ešte veľa by som vám mal toho čo povedať, ale teraz by ste to nechápali. Keď príde on, Duch Pravdy, uvedie vás do celej Pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje a zvestuje vám, čo má prísť.“

Svet sa teda raz má dozvedieť úplnú Pravdu, a to vtedy, keď primerane dozreje. Keď ju už bude schopný chápať. Svet sa má dozvedieť úplnú Pravdu o človeku, o tom, odkiaľ prišiel a kam má smerovať. Pravdu o Stvoriteľovi, o utrpení, o smrti, o zmysle ľudského bytia i o tom, ako správne a dobre žiť. A táto Pravda bola Duchom Pravdy, o ktorom kedysi hovoril Kristus, na zemi zakotvená.

Ale opäť sa stalo to isté, ako za čias Krista, ibaže v novom šate. Strnulosť, upätosť a kŕčovitosť kresťanského sveta, pevne, naveky a navždy zakonzervovala pravdy svojej viery a tým sa stali neschopnými prijať to nové. To nové, prichádzajúce v Zákone nevyhnutného duchovného pohybu.

Pravda zostáva nepovšimnutá, pretože viera kresťanského sveta je „pevná“ a „neochvejná“, ako skala. Avšak toto zabetónovanie a zafixovanie daného stavu, táto duchovná nehybnosť, nepripúšťajúca progres je zastavením. Ale každé zastavenie vo stvorení je začiatkom úpadku, pretože stáť nie je možné. Ak sa totiž odmieta ísť nahor, musí sa to potom nevyhnutne rútiť nadol.

Istej televíznej relácie sa svojho času zúčastnil lekár, hlboko veriaci človek, pôsobiaci na detskej onkologickej klinike v Prahe Motole. Okrem iných otázok sa ho tiež spýtali, ako si vysvetľuje utrpenie detí, ktoré má každodenne na očiach. A on odpovedal, že sa tak deje kvôli vinám a hriechom ich rodičov, alebo ich starých rodičov.

Nesmierne zarážajúci na jeho odpovedi bol fakt, že tento inteligentný, rozhľadený a hlboko veriaci starší pán, každodenne konfrontovaný s realitou ľudského utrpenia vôbec nepochopil jeho podstatu. Vôbec nechápal, čo to utrpenie vlastne je, prečo a odkiaľ k nám prichádza a ako sa s ním máme správne vyrovnať. Takéto niečo je nepochopiteľné a zarážajúce o to viac, že človek, ktorý v dnešnej dobe čo i len trochu chce, môže mať v tejto veci úplne jasno. Vôbec nemusí zotrvávať v tápavej nevedomosti v tejto tak zásadnej otázke.

V spomenutom príklade sa odzrkadľuje realita celého súčasného kresťanstva. Medzi kresťanmi je mnoho dobrých a láskavých ľudí, ktorí však vo svojom duchovnom poznaní a rozširovaní vedenia nechcú ísť ďalej. Vo svojich životných názoroch a postojoch preto pevne zotrvávajú v zabetónovaných pravdách rôznych kresťanských vieroúk. Títo ľudia si neuvedomujú, že ich takzvaná pevnosť vo viere, na ktorú sú patrične hrdí a ktorou im nič neotrasie, znamená odmietnutie nevyhnutného progresu smerom nahor, za čím sa skrýva pomalý, zo začiatku nebadateľný, ale istý úpadok.

Lebo neúprosný Zákon pohybu vo stvorení pozná iba dve cesty. Cestu hore, alebo cestu dole! Každé zastavenie je odmietnutím postupu vpred. Každé zastavenie je vyvolením si cesty nazad. Je vyvolením si úpadku. A tento vnútorný, skrytý a nebadateľný duchovný úpadok sa napokon prejaví aj navonok. Prejaví sa úpadkom spoločnosti, úpadkom hodnôt, úpadkom absolútne všetkého tak, ako to prežívame dnes.