Hlbšie úvahy o živote

Z času na čas na verejnosti silnejšie zarezonuje problematika sexuálnej výchovy na školách. Mnoho hlasov je za a mnoho proti, pričom paradoxne, obe skupiny majú pravdu. Majú pravdu tí, ktorí cítia potrebu informovanosti v oblasti sexuálnej výchovy, pretože ide o zásadnú oblasť ľudského života, s ktorou sa je nútený každý z nás určitým spôsobom vysporiadať. Avšak zároveň majú pravdu aj tí, ktorí sa voči niečomu takémuto ostro búria. Sú to zväčša ľudia, hovoriaci o citlivom, morálno etickom probléme, ktorý spomínaná problematika prináša.

Ako je možné tvrdiť, že pravdu majú obe skupiny? Pozrime sa teda do podstaty problému.

Ako už bolo povedané, človek nemôže v nijakom prípade obísť skutočnosť vlastnej sexuality. Z tohto dôvodu by o nej mali byť aspoň čiastočne poučené staršie deti a samozrejme, dôkladnejším spôsobom dospievajúce deti vo vyšších ročníkoch základnej školy.

Ak sa tak zo strany rodičov, učiteľov a vychovávateľov nedeje, deti si hľadajú informácie inde. To inde znamená, že zväčša zo zdrojov neseriózneho a pokútneho charakteru, ktorých nie je v dnešnej dobe málo. Na ich základe si však mladý človek môže vybudovať pokrivený, nesprávny, ba až zvrátený prístup k ľudskej sexualite. Z tohto dôvodu by preto mali mať deti právo dozvedieť sa o danej problematike zo spoľahlivého, seriózneho a kompetentného zdroja. Od prirodzených autorít, ktorými by pre nich mali byť rodičia, vychovávatelia a učitelia.

Avšak skupina ľudí, uznávajúcich duchovné hodnoty, bez ohľadu na konkrétne vierovyznanie, ľudí, uznávajúcich určitý morálno etický prístup k životu sa voči sexuálnej výchove na školách búri celkom oprávnene preto, lebo v súčasnej dobe sa spôsob a forma, akou má byť táto problematika prezentovaná mladej generácii, nie príliš odlišuje od od rôznych, už spomínaných zdrojov pokútneho charakteru. Presnejšie povedané, neodlišuje sa od nich ničím, i keď je snaha tváriť sa učenejšie a exaktnejšie. Za súčasného stavu by totiž vždy išlo prevažne o detailný popis biologicko chemických reakcií ľudského tela, čo zväčša pôsobí zahanbujúco, trápne, či dokonca zvrhlo. Vyvoláva to červeň na tvári, rozpaky, alebo vulgárne reakcie, ktoré sú v podstate iba nevedomou snahou zakryť vznikajúce vnútorné rozpaky.

Prečo je tomu tak? Pretože súčasní ľudia vo všeobecnosti, a učiteľov nevynímajúc, nevedia vôbec nič o pravej ľudskej dôstojnosti, ktorá vyvstáva z povinnosti bdieť nad čistým a ušľachtilým prístupom k životu. Z povinnosti bdieť v prvom rade nad čistotou vlastného vnútorného života. Nad čistotou a ušľachtilosťou vlastných citov a myšlienok, na základe čoho potom takýto človek ani nemôže jednať inak, ako iba čisto a ušľachtilo, a to v každej životnej situácii. Vo vzťahu ku všetkému, čo život prináša, a teda i vo vzťahu k problematike ľudskej sexuality. Jedine takýto, vnútorne čistý človek, by teda mohol tým správnym spôsobom a tou správnou formou poučiť mladú generáciu o sexualite, bez akéhokoľvek znižovania ľudskej dôstojnosti.

Pre lepšie pochopenie uvediem príklad: Predstavme si vodu, naliatu v čistom, priezračnom pohári. Je rozdiel v tom, ak nám niekto podá pohár čistou rukou, alebo špinavou, zablatenou a neumytou rukou, pretože sa práve vrátil z práce v záhrade? Z ktorého pohára nám bude viac chutiť? Z toho čistého, alebo z toho zablateného?

Presne v tomto spočíva podstata toho, prečo sa mnohí rodičia búria voči sexuálnej výchove na školách za daného stavu a v súčasnom ponímaní. Búria sa oprávnene preto, lebo podvedome vyciťujú, že by to nemohlo byť nič iného, ako onen pomyselný pohár, podávaný ich deťom špinavou rukou.

Nechcem nikomu krivdiť, ale koľko je dnes na školách učiteľov, ktorí sa snažia vedome bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života? Koľko je učiteľov, ktorí sa snažia o čistý a ušľachtilý prístup ku všetkému vo svojom živote? Ak takí sú, česť im! Sú to však žiaľ zväčša iba svetlé výnimky. Iba svetlé výnimky, pretože väčšina si pokojne necháva preháňať vlastným vnútorným životom akúkoľvek nečistou, prúdiacu k nim v prebohatej miere zvonka. Z časopisov, filmov, internetu, televízie, kníh a podobne.

Najväčší paradox spočíva v tom, že chceme poučovať deti, ale sami seba nezvládame. Ľudsky dôstojným a správnym spôsobom nezvládame svoj osobný vnútorný život a tak všetkého, čoho sa hoci aj v dobrom chcení chopíme, je poškvrnené a pošpinené. A práve na tak citlivej problematike, akou je sprostredkovávanie poznatkov o ľudskej sexualite mladej generácii, sa to vypuklo prejavuje.

Áno, aj tu platí ono už dávno známe: Ak chceš poučovať iných, ak chceš meniť iných, zmeň v prvom rade samého seba. Zmeň prístup ku kvalite svojho vlastného vnútorného života. Bdej nad čistotou a ušľachtilosťou svojich citov a myšlienok.

Ak budeme mať takýchto učiteľov, ak budeme mať učiteľov dodržiavajúcich tento princíp, potom sexuálna výchova na školách pokojne môže byť. Potom som za.

Ak takýchto učiteľov ale mať nebudme, všetko sa nakoniec zvrhne iba na jeden z ďalších zdrojov pokútnych informácií, ktorý sa iba navonok tvári seriózne. Prečo? Pretože iba čistý môže sprostredkovávať čisto! A teda celkom logicky, nie čistý nemôže dávať čistým spôsobom.

Ale aby sme stále nepranierovali len chudákov učiteľov, tento problém absencie čistého a ušľachtilého prístupu k životu, vrátane vlastného vnútorného života, je pálčivým problémom celej spoločnosti. Problémom celej ľudskej civilizácie! Chýba čistý a ušľachtilý prístup k politike, k podnikaniu, k zamestnancom, k partnerom, proste kompletne ku všetkým oblastiam ekonomického, spoločenského i osobného života.

Nič nemôže byť dobré, pekné a ušľachtilé, pretože ľudia nie sú takými vo svojom vnútri. Preto je všetko, čo dnes robíme a čoho sa chopíme poškvrnené a pošpinené nezriadenosťou nášho vlastného, vnútorného života.

Existuje však cesta k pravej ľudskej dôstojnosti! Spočíva v jednoduchom, prostom, ale v zásadnom poznaní nevyhnutnosti udržiavania vlastného cítenia a myslenia čistým.