Hlbšie úvahy o živote

Je možné hrabať vodu hrabľami? Je možné použiť motorový čln na premiestňovanie púšťou? Úsmevná predstava, že? A predsa až takto smiešne to vyzerá s ľudstvom v jeho chápaní skutočnej reality a zásadných súvislostí života. A to preto, lebo svoje základné danosti a predpoklady, konkrétne svoj cit a rozum používame nesprávnym spôsobom.

Jedine vtedy, ak použijeme hrable na hrabanie trávy a motorový čln na plavbu po vode, jedine vtedy budeme konať správne, pretože daný nástroj využijeme k účelu, na ktorý je určený. Tak je to aj s využívaním rozumu a citu.

Človek má k dispozícii päť zmyslov, ktoré mu majú slúžiť k jeho pôsobeniu v hmotnom svete. Okrem piatich zmyslov máme ešte aj rozum Rozum je hmotný, lebo pochádza z hmotného mozgu a je nástrojom, určeným na poznávanie hmoty. Rozumové poznanie ľuďom už v mnohom uľahčilo život, čo je zvlášť viditeľné v súčasnej modernej dobe.

Avšak aj rozum má svoje obmedzenia. Sú ním hranice hmotnosti, hranice hmotného sveta. Rozsah hmotnosti je obrovský, a preto sa nám môže zdať možnosť rozumového poznávania neobmedzená a bez konca. Ale nie je to tak. Rozumové poznanie má svoje presne vymedzené hranice, obmedzené priestorom a časom. Na to, čo sa nachádza za týmito hranicami už rozum nestačí.

Ako príklad si vezmime pojem Stvoriteľ a v súvislosti s ním termín večné bytie. Rozum, ktorý je hmotný a je nástrojom na poznávanie hmoty, rozum, ktorý pozná iba neustále vznikanie a zanikanie foriem hmotného sveta, tento rozum jednoducho nie je schopný vôbec chápať niečo také ako Stvoriteľ a večné bytie.

Ak sa teda v tomto smere na náš rozum plne spoľahneme, a tým sa podriadime jeho priestorovo časovej obmedzenosti, nie je potom možné tvrdiť nič iného, ako to, že Stvoriteľ a ani večné bytie neexistuje, lebo svojim rozum nie sme schopní niečo takéhoto vôbec pochopiť. Z čisto rozumového hľadiska máme samozrejme úplnú pravdu.

Ale pozor! Okrem piatich zmyslov a rozumu má človek ešte aj cit. A ako je rozum hmotným nástrojom, určeným na poznávanie vecí hmotných, tak práve cit je nástrojom, určeným na poznávanie, alebo lepšie povedané vyciťovanie vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou. Je tomu tak preto, lebo náš cit nie je hmotného druhu, ale druhu nehmotného. Cit je totiž prejavom a rečou ducha! Nášho ducha, ktorého sídlo sa nachádza v oblasti srdca. V oblasti srdečnej pletene. Presne tam smeruje náš prst vždy vtedy, keď ukazujeme na seba v súvislosti s pojmom „ja“.

A práve on, náš duch, je našim skutočným, pravým „ja“. Pochádza z duchovného sveta, nachádzajúceho sa nad hmotnosťou. Naše pravé „ja“ prichádza do hmotnosti za účelom sebazdokonaľovania a rozvinutia k plnej zrelosti. Z tohto dôvodu je preto jedine náš duch schopný chápať veci duchovného druhu, pochádzajúce z úrovní nad hmotou.

Rozum a cit sú teda dva nástroje, z ktorých každý je určený na iný účel. Ak sa však budeme snažiť rozumom o pochopenie vecí duchovných, budeme sa naozaj podobať človeku, ktorý chce nezmyselne hrabať vodu hrabľami, alebo sa snaží prejsť púšťou na motorovom člne. Jednoducho povedané, všetky schopnosti, ktoré ako ľudia vlastníme, musíme využívať iba na účely, na ktoré sú určené. Inak budú výsledky úbohé.

Tragédiou dnešnej doby je takzvaný materializmus, ktorý vznikol preto, lebo jeho stúpenci sa spoliehajú len a len na rozum, pričom popierajú vlastné cítenie. Popierajú ho a vôbec ho nerozvíjajú. Títo ľudia vo svojej rozumovej obmedzenosti tvrdia, že duchovno je iba výmysel, pretože z ich čisto rozumového hľadiska sa im to subjektívne javí ako objektívna pravda. Sú to však žiaľ ľudia, ktorí sa potlačením schopnosti vlastného cítenia a spoľahnutím sa iba na rozum stali dobrovoľne neschopnými vnímania ďalšej dimenzie bytia a svoj život žijú z tohto dôvodu úboho neplnohodnotným spôsobom. Týchto chudákov v ich dobrovoľnej rozumovej obmedzenosti možno iba ľutovať.

Neprirodzené nadhodnotenie rozumu však spôsobilo katastrofálnu spúšť i u ľudí, ktorí si ešte dokázali zachovať určitú mieru zdravého cítenia, a preto sú schopní vyciťovať reálnu existenciu sveta duchovného, nachádzajúceho sa nad hmotou. V čom spočíva ich tragédia?

Zhora, z vysokých duchovných úrovní boli počas celej histórie našej civilizácie do hmotnosti posielaní poslovia, ktorí nám prinášali poznanie duchovných Zákonitostí. Keďže podstata našej osobnosti je duchovná, jedine život podľa duchovných Zákonitostí nám môže zabezpečiť správny vývoj a skutočné dozrievanie našej osobnosti, aby sme napokon, ako zrelá a plnocenná bytosť mohli opustiť hmotnosť, vstúpiť do rozprávkovo krásnych, duchovných oblastí bytia a trvalo tam žiť.

Všetko to, čo nám títo poslovia prinášali, medzi nimi i samotný Syn Boží, všetko toto prichádzalo z hora, čiže z oblastí mimo hmotného priestoru a času. Obsah, zmysel a význam týchto posolstiev mohol byť preto správne pochopený iba prostredníctvom citu. Rozum mal pri tom nevyhnutne hrať až druhé husle.

K čomu však na veľké nešťastie došlo? Bezmedzná dôvera v rozum, ktorý sa osvedčil v tak mnohých veciach spôsobila to, že sa človek vo svojej naivite a nevedomosti začal usilovať aj o pochopenie vecí duchovných prostredníctvom svojho rozumu, obmedzeného hranicami hmotného priestoru a času. Takýmto rozumovo obmedzeným spôsobom však ale strhol, skrivil a zakalil všetky posolstva zhora, nevynímajúc ani učenie Ježiša Krista. To, čo bolo určené predovšetkým jeho duchu a citu totiž uchopil svojim rozumom.

Tak človek znehodnotil a nesprávne dešifroval všetky duchovné posolstvá prichádzajúce zhora. Svojim rozumom ich vtlačil do neživých dogiem. Cesta k duchovnému vzostupu tak bola stratená. Pôvodné, zdravé jadro všetkých veľkých svetových náboženských systémov bolo ľudským rozumom strhnuté hlboko nadol, a preto dnes už dávno nepredstavujú cestu k slobodnému a radostnému rozvoju ducha. Práve naopak, stali sa putami a okovami ducha!

Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť, že v každom z veľkých svetových náboženstiev sa pod nánosom mnohých rozumových omylov a dogiem stále nachádza ono pôvodné, zdravé jadro, ktoré pravdivo ukazuje cestu ľudského ducha nahor.

Toto pôvodné a zdravé jadro však môžeme nájsť a odkryť spod nánosu rozumového balastu iba vtedy, ak k tomu využijeme svoj cit, čiže práve ten nástroj, ktorý je k tomu určený. Svojim citom teda prísne skúmajme všetko, čo sa nám predostiera formou viery. Nech už ide o akékoľvek vierovyznanie. No a potom majme tiež odvahu odvrhnúť všetko to, s čím sa nebudeme môcť stotožniť vo svojom cítení.

Staňme sa slobodnými! Duchovne slobodnými! Naše čisté cítenie nám v tom ukáže cestu.