Hlbšie úvahy o živote

Nastala doba, v ktorej už ľudia jednoducho nemôžu naďalej zotrvávať v krásnych, hrejivých, ale nesprávnych a nereálnych predstavách, medzi ktoré patrí aj viera vo vzkriesenie tela, odporujúca dokonalým Zákonom Stvoriteľa.

Všetky zázraky, opísané v starom Zákone i zázraky, učinené Pánom Ježišom, sa udiali v rámci týchto Zákonov, ktoré sú dokonalé, a preto nemenné. Ľudia môžu o spomínaných skutočnostiach uvažovať tak nesprávne, ako doposiaľ uvažovali iba preto, že absolútne nie sú schopní pochopiť pojem – DOKONALOSŤ.

Predstavme si nejakého cestovateľa, ktorý by prišiel s puškou, fotoaparátom, ďalekohľadom a inými výdobytkami modernej techniky medzi domorodcov v amazonských pralesoch, ktorí sa ešte nedostali do styku s našou civilizáciou. Pre týchto ľudí sa budú činy, vykonané „bielym človekom“ s jeho pomôckami, rovnať zázrakom. My však vieme, že o žiadne zázraky nejde.

No a podobne je to aj so zázrakmi, opísanými v Biblii. Ľudia ich vnímali, ako zázraky práve preto, že nepoznali, a ani doteraz ešte nepoznajú Zákony stvorenia, jeho základnú stavbu, a taktiež nevedia absolútne nič o jestvovaní a schopnostiach malých a veľkých prírodných bytostí – bytostných síl prírody.

No a navyše si je treba ešte zvlášť uvedomiť, že v osobe Ježiša Krista išlo o výnimočné vtelenie bezbytostnej podstaty vše vládneho Boha do tela pozemského človeka, čo umožňovalo robiť naozaj neuveriteľné a obdivuhodné veci, ktoré by obyčajný ľudský duch nebol schopný vykonať. Preto mohol Kristus darovať zrak slepému od narodenia, vyliečiť chromého, atď. Avšak všetky tieto zázraky sa diali vždy iba v rámci DOKONALÝCH Zákonov Tvorcu univerza, pretože nič iného v jeho stvorení ani nie je vôbec možné.

Preto je jednou zo základných povinností každého človeka, žijúceho vo stvorení, poznávať svoju domovinu, poznávať Zákony, ktoré v nej vládnu a naučiť sa ich uplatňovať vo svojom živote. Tak sa potom stane postupne schopný neomylne rozpoznávať všetko, čo je v ich rámci ešte možné, a naopak i všetko, čo je už nezdravým výmyslom, naivnou fantáziou, alebo škodlivým bludom.

Podľa doteraz všeobecne zaužívaného názoru vstal teda Pán Ježiš telesne z mŕtvych, a ak to domyslíme do konca, vo svojom hmotnom tele žije stále až doteraz, to znamená, už 2000 rokov. No a na základe tejto viery dúfajú i všetci kresťania vo vzkriesenie svojho pozemského tela a večný život v hmotnom tele.

Ak sa nad tým skutočne samostatne a neovplyvnene zamyslíme, musí nám niečo nesúhlasiť a zároveň musíme zapochybovať, či je to vôbec možné.

V Lukášovom evanjeliu sa však nachádza zmienka o tom, ako Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní hovorí svojim učeníkom, že nie je nijaký duch, ale má telo a kosti. Ako je to možné vysvetliť?

Pozemský človek pozostáva z troch základných častí, alebo úrovní. Z hrubohmotnej – to je jeho fyzické telo, z jemnohmotnej – to je jeho duševné telo a z duchovnej – to je zase jeho duchovné telo.

Ak človek pozemsky zomrie, automaticky prechádza do jemnejšej úrovne a ocitá sa vo svojom jemnejšom, duševnom, alebo jemnohmotnom tele. V ňom potom žije v tejto úrovni, ktorá je však preňho rovnako pevná a „hmotná“, ako hmotné prostredie pre fyzické telo.

Duša má teda taktiež svoje telo a pohybuje sa v prostredí, v ktorom sú rovnako, ako na zemi, krajiny, stavby, príroda, stromy, zvieratá i ľudia. Toto prostredie je teda pre ľudskú dušu rovnako hmotné, ako je pre nás naše prostredie na zemi. Iba že je samozrejme iného, jemnohmotnejšieho druhu.

Pán Ježiš po svojej smrti definitívne opustil svoje fyzické, pozemské telo a učeníkom a zjavoval vo svojom duševnom, jemnohmotnom tele. Prostredníctvom osobného, citového naviazania, vnútornej čistoty a intenzívneho duchovného rastu sa totiž učeníci stali schopní vnímať túto jemnejšiu realitu a stretnutie s Pánom, bez toho, že by o tom oni sami vôbec niečo vedeli, vnímali práve na tejto jemnejšej úrovni.

Preto mohol Pán učeníkom povedať, že má telo a kosti, to znamená, že nie je nijaký duch, čiže prelud. Mal totiž celkom reálne a hmatateľné telo, iba že jemnohmotného druhu.

A práve, ako už bolo povedané, v tejto jemnejšej úrovni sa uskutočnilo celé, spomínané stretnutie i vzájomná komunikácia, čo následne učeníci, ešte neznalí jednotlivých úrovní stvorenia, stotožnili s úrovňou hmotnou, ako nám o tom píše Lukáš.

Zostáva totiž napríklad otázkou prečo, ak Pán Ježiš vstal telesne z mŕtvych, sa neukázal Pilátovi, židovskej veľrade, alebo ostatnému ľudu. Jednoducho preto, že to z hľadiska jemnohmotnej podstaty jeho tela už nebolo možné. Túto jemnejšiu podstatu, alebo úroveň, boli schopní vnímať iba jeho najbližší, citovo a duchovne naňho naviazaní ľudia, ktorí dokázali na základe dlhodobej duchovnej prípravy vnímať jemnejšiu realitu presne tak, ako vnímali realitu pozemskú.

Nádej vo vzkriesenie fyzického tela je chiméra, ktorá sa nikdy nemôže naplniť a ľudia v dnešnej dobe by už naozaj nemali veriť v neuskutočniteľné preludy a chiméry.

Lebo v dobe veľkých premien, ktoré sa nezadržateľne blížia, bude každý z nás potrebovať naozaj pevnú oporu, aby vôbec dokázal obstáť. A tou jedinou pravou a pevnou oporou sa nám môže a má stať znalosť a poctivá snaha o každodenné žitie podľa DOKONALÝCH Zákonov Tvorcu univerza, v ktorých sa po celé veky a bezo zmeny napĺňa jeho neotrasiteľná Spravodlivosť a nevyčerpateľná Láska.