Hlbšie úvahy o živote

Ak do ohňa ustavične pravidelne neprikladáme, začne slabnúť a nakoniec vyhasne. Žiaľ, v ľudskej povahe je zakorenená lenivosť, čo sa prejavuje tak, že to, čím sme na začiatku horeli a úplne nás to spaľovalo, začne postupne nebadane chladnúť, až to v nás nakoniec vyhasne.

Takýmto spôsobom skončili mnohé vrúcne lásky, ktoré napokon úplne vychladli. Takýmto spôsobom prichádzame o silné prvotné nadšenie pre mnohé veci, ktoré sa postupne vytráca a zmení v stereotyp bez nadšenia.

A žiaľ, takýmto spôsobom často končí aj na začiatku silné a strhujúce duchovné prežívanie. Aj naša viera býva často spočiatku silná, vrúcna a horúca, ale časom postupne chladne a stáva sa vlažnou. Stáva sa už len formálnou, bez vnútorného ohňa.

A k takémuto niečomu dochádza i u ľudí, ktorí sa dopracovali k najvyššiemu duchovnému poznaniu na zemi, obsiahnutému v Posolstve Grálu. Aj v tomto prípade sa stáva, že dôjde k vnútornému citovému vyprázdneniu tak, že zostane len vonkajšia škrupina. Zostane len niečo, čo je uchopené rozumom, o čom sa s inými rozpráva, alebo polemizuje, avšak silný citový náboj, ktorý je rozhodujúci, začína postupne chladnúť.

Úplne pri všetkých veciach však platí, že človek by ich mal prežívať neustále tak silne a tak intenzívne, ako keď sa s nimi stretol prvý krát. Ako keď prvý krát zasiahli jeho dušu a cit.

Človek musí žiť vždy plne citovo tak, ako keby všetky veci boli pre neho stále nové. Či už je to láska, duchovné poznanie, modlitba, alebo niečo iné. Všetko by malo byť natoľko citovo živé, ako keby sme to práve dnes objavili.

V tomto spočíva živosť ducha! Nikdy by sme nemali dopustiť, aby sa nám zásadné veci nášho bytia vnútorne ošúchali, zovšedneli a vybledli. Všetko podstatné v nás by malo stále žiariť, ako nové a citovo živé. Presne tak, ako je to u detí, ktoré žijú každý deň v plnohodnotnosti citového prežívania.

Práve kvôli tomu, že my ľudia máme tendenciu pomaly vo všetkom kĺzať nadol, až k zovšedneniu a vyblednutiu vecí, ktoré sme na začiatku neraz prežívali priam strhujúcim spôsobom, práve kvôli tomu boli prednesené slová, že prví budú poslednými a poslední prvými.

Čo to znamená?

Znamená to, že tí poslední budú mať to najcennejšie, čo vôbec človek môže mať. A síce, horúcu a vrúcnu citovú živosť, súvisiacu s duchovným poznaním, s modlitbou, s láskou, alebo s niečím iným.

Lebo žiaľ tí prví, ktorí sa k tomuto všetkému dostali skôr, z hľadiska nedokonalosti ľudskej povahy stratili časom tú intenzitu vrúcnej živosti, akú mali na začiatku, a všetko v nich sa nachádza v procese postupného blednutia a citového vyprázdňovania.

A práve preto sa stanú prví poslednými a poslední prvými. Preto budú mať tí prví v rukách už len prázdny obal, zatiaľ čo tí poslední budú držať v rukách plnohodnotnosť. A to skrze silný, nevyblednutý a svieži náboj citovej vrúcnosti.

Stáť vedome, ako vedomá ľudská bytosť vo stvorení, v sebe zahŕňa poznanie našich ľudských predností, daností, ale aj slabostí. O našom sklone k určitým slabostiam máme vedieť a máme sa ich snažiť vyvarovať.

A práve preto sa máme stať strážcami plameňa! Strážcami večného ohňa vnútorného citového nadšenia! Citového nadšenia, o ktoré by sme v zásadných životných veciach nemali nikdy prísť. Takéto niečo by sme nemali nikdy dopustiť.

A čo konkrétne by to malo byť? Ktoré veci by v nás nikdy nemali vyblednúť a mali by zostať stále živé, nové a také, ako prvý krát? Čo v nás má stále nezmenené silne citovo horieť?

V prvom rade je to čistá radosť z vedomého bytia, naplnená vďakou Stvoriteľovi. Každý deň sa má stať dňom takejto radosti. Máme žiť vnútorne čistý a detský radostný život na zemi. A máme byť za to vďační Stvoriteľovi, ktorý nám to umožnil a umožňuje. Ktorý nám dáva každodenne príležitosť detsky sa radovať z tých najobyčajnejších vecí. Z nového dňa, z prírody, zo zdravia, z rodiny, z priateľov a z mnohých iných vecí, ktoré nám robia radosť a tešia nás.

V druhom rade je to radostná práca a radostné tvorenie ku cti Božej. Je to možnosť a dar chváliť nebeského Otca všetkými svojimi každodenne vykonávanými činmi. Je to radostný čin, ktorý sa stáva modlitbou. Modlitbou radostného činu, konaného ku cti Pána. Takýmto spôsobom môžeme našu radosť, pociťovanú z toho, že niečo tvoríme a robíme, premeniť v modlitbu chvály Najvyššieho.

Za tretie je to snaha o čoraz dokonalejšie a hlbšie poznávanie Vôle Stvoriteľa, a samozrejme, aj jej napĺňanie.

Má sa to diať v dvoch rovinách. V rovine vedomej a podvedomej.

V rovine vedomej ide o neustálu chuť poznávať stvorenie. Chuť vedome poznávať jeho zákony a napĺňať ich v každodennom živote.

V rovine podvedomej ide o citový prístup ku všetkému, čo k nám prichádza a čo z nás vychádza. Lebo cit je hlasom nášho ducha. Prostredníctvom citu nám náš duch ukazuje, ako sa máme správne zachovať v každodenných situáciách tak, aby sme v nich jednali v súlade s Vôľou Stvoriteľa, ktorú máme vtlačenú do svojho ducha. Do svojho najhlbšieho ja, prejavujúceho sa citom a hlasom svedomia.

No a za štvrté by v nás mal neustále horieť jasný oheň dobrého chcenia, prejavujúci sa snahou nijakým spôsobom neublížiť blížnym a nespôsobiť im nijakú ujmu ani len v myšlienkach.

Tieto veci by sme mali v sebe stále znovu a znovu objavovať a oživovať. Mali by v nás zostávať stále nové. Nikdy by nemali vyblednúť, alebo ochladnúť.

Toto je oheň, ktorý máme stále strážiť a neustále doň prikladať, aby vždy horel jasným plameňom. Aby nikdy nezačal slabnúť, alebo nebodaj, aby vyhasol.

Lebo každá nastávajúca vlažnosť v tomto smere je postupným úpadkom, ktorý môže byť tak pomalý a nenápadný, že ho ani sami nezbadáme. Až napokon, pred súdnou stolicou Pána zistíme, že z toho, o čom sme sa domnievali, že to máme pevne v rukách, zostala len prázdna škrupina a prázdny obal bez živej citovej vrúcnosti a bez živého citového jadra.

Každý z nás má k tomu tendenciu. Poznajme preto túto svoju ľudskú slabosť a v nijakom prípade nedopusťme, aby nás vnútorne vyprázdnila a pripravila o všetko. To sa nám ale nemôže nikdy stať, ak vždy zostaneme bdelými strážcami plameňa. Ak si v sebe udržíme posvätný oheň nadšenia pre veci Božie. Pre veci večné, pravé a skutočne hodnotné.

Ignis Dei! Oheň Boží! Oheň nadšenia pre veci Božie! Jeho udržanie je životne dôležité práve v dnešnej dobe rozumového chladu, rozumovej racionality a rozumovej vypočítavosti.