Hlbšie úvahy o živote

Ľudstvo žije trvalo v chorom a nesprávnom vnútornom nastavení, ktoré spočíva v nadhodnotení rozumovej zložky osobnosti. To rozumové v ľuďoch vládne a stojí na prvom mieste. To citové v nich je odsunuté do úzadia, hoci by to malo byť naopak.

Lebo človek citu je srdečný, dobroprajný, láskavý, ústretový a priateľský voči všetkým ľuďom a všetkým živým bytostiam. Človek rozumu je chladne racionálny, sebecký, vypočítavý, vidiaci v iných hlavne súperov a konkurenciu. Človek citu je všetko objímajúci a človek rozumu sa voči všetkému stavia číhavo, rezervovane a nepriateľsky.

Pozrime sa napríklad na výkvet ľudskej rozumovosti – na vedcov. A predovšetkým sa pozrime na ich vnútorné nastavenie.

Vedci sa snažia zvíťaziť nad okolitým fyzickým svetom a jeho zákonmi. Snažia sa podmaniť si prírodu, ovládnuť jej zákony a stať sa pánmi, ktorí jej vnútia svoju vôľu. Znalosti a poznanie, ktoré vedci s takýmto vnútorným nastavením doslova vyrvú z hmoty síce na jednej strane pomáha, ale na druhej strane škodí. Na jednej strane prináša prospech, ale na druhej strane prináša skazu. Skazu tak veľkú a mnohostrannú, že sa naša planéta po desaťročiach vedecko technického pokroku dostáva na pokraj ekologického kolapsu.

Súčasná veda je postavená na pýche rozumu, a ako vieme, pýcha predchádza pád. A onen pád už začína byť všetkým očividný. Mnohým začína byť jasné, že tak, ako sme išli doposiaľ, už ďalej ísť nemôžeme.

Kde sa stala chyba?

Chyba spočíva v chorom vnútornom nastavení rozumového človeka, ktorý chce byť pánom, chce ovládať, podmaňovať si a svoje pôsobenie vníma ako boj s prírodou a jej zákonmi. Vníma ho ako boj o presadenie svojej vlastnej vôle vo svete prírodného diania.

Takýto postoj a prístup je však nesprávny, pretože pred takto nepriateľsky a chybne vnútorne nastavenými ľuďmi je skutočné, prevratné a zásadné poznanie prírody a jej zákonov zablokované. Je zablokované prírodnými bytosťami, ktoré v skutočnosti prírodu spravujú a ovládajú. Tieto bytosti, každá vo svojom odbore činnosti, sú dokonalými znalcami a zároveň strážcami všetkých jej tajomstiev. A svoje zásadné tajomstvá nikdy nezveria do nehodných rúk. Nikdy ich nesprostredkujú ľuďom rozumu a rozumovej pýchy.

S chybným vnútorným nastavením, ktoré majú súčasní vedci, nie je možné objaviť nič zásadné. Všetko, čo objavujú, sú len paberky. Sú to ničotnosti v porovnaní s tým, čo by bolo možné prijať v prípade správneho vnútorného postoja pokory voči Bohu a voči prírode. V prípade pokornej a priateľskej vnútornej otvorenosti prijať poznanie, sprostredkované prírodnými bytosťami.

Ich tajomstvá môžu byť totiž zverené len ľuďom ducha. Len ľuďom citovej dobrosrdečnosti, priateľsky naladeným voči všetkému jestvujúcemu. Len ľuďom, ktorí nechcú prírode za každú cenu vyrvať jej tajomstvá svojim vlastným rozumom, vystupňovaným na maximum. Len ľuďom, ktorí sa dokážu otvárať a načúvať jej hlasu vo svojom srdci a vo svojom svedomí. Je to hlas hlas prírodných bytostí, stojacich za prírodou a spravujúcich všetko, čo sa v nej deje. Jedine ony držia kľúče ku všetkým tajomstvám prírody a sú schopné ľuďom darovať poznatky o energiách, o akých sa nám dnes ani nesníva.

Toto všetko však zostáva vyhradené blízkej budúcnosti, keď sa zrúti babylonská veža slepého vyzdvihovania rozumu a pod troskami pochová všetkých stúpencov, priaznivcov a budovateľov rozumovej koncepcie sveta. Už dnes je vidieť, ako kolabuje a postupne sa rúca naša rozumová civilizácia, až sa nakoniec zrúti úplne. A potom, keď pod jej troskami navždy zahynie ľudská rozumová pýcha, začne sa v tých, čo prežijú, formovať nové, konštruktívne vnútorné nastavenie. Vnútorné nastavenie dominantnosti ducha, srdca, citu a svedomia, stojace nad rozumom.

Pýchu rozumu nahradí pokora ducha. Pokora pred Stvoriteľom, pred jeho Vôľou, pred jeho stvorením a pred prírodou a prírodnými bytosťami, ktoré ju spravujú. A skrze pokornú otvorenosť prijímať všetky svetlé inšpirácie, bude bytosťami prírody takto vnútorne správne nastaveným ľuďom postupne uvoľňované poznanie prevratného druhu, umožňujúce nevídaný pokrok civilizácie v súlade a v spolupráci s prírodou.

A podobné je to aj s chorobami. Pacientmi, lekármi i vedcami sú dnes choroby vnímané ako nepriatelia človeka, nad ktorými je treba zvíťaziť, a ktorých je treba poraziť. Je to zase iba čisto rozumový postoj, pričom skutočnosť je úplne iná. Ak totiž na chorobou nahliadneme nie cez rozum, ale cez ducha, začne sa nám javiť ako priateľ.

Lebo choroba prichádza k človeku v skutočnosti vždy iba za účelom povzbudenia ducha v jeho ďalšom vývoji. Prichádza ako priateľský impulz, ktorý dotyčný človek potrebuje, aby opätovne dosiahol harmónie. Choroba prichádza preto, aby stlmila to nesprávne, čo sa v nás nachádza, alebo naopak, aby sme viacej zosilnili to správne, čo sa v nás skrýva.

Žijeme v dobe veľkého očistného kvasu a rúcania rozumovej koncepcie sveta. Blíži sa nová doba úplne iného nazerania na realitu, než tomu bolo doposiaľ. Avšak už teraz, v dobe zmaru, je treba začať budovať to nové. Je treba začať budovať nové základy nového sveta. Základy postavené na pokore. Na pokore voči Stvoriteľovi a jeho Vôli, ako i na pokornom, priateľskom a úcty plnom ppostoji voči prírode a prírodným bytostiam, ktoré ju spravujú.

Náš vzťah k prírodným bytostiam môžeme začať budovať cez vzťah k prírode, ktorú prestaneme vnímať len povrchne a vonkajškovo, a začneme oveľa vedomejšie hľadať a vnímať to, čo je za ňou. A síce, pôsobenie inteligentných bytostí, stojacich v službách Stvoriteľa, naplňujúcich jeho Vôľou v prírodnom dianí.

Na tomto všetkom je možné, ba dokonca potrebné začať pracovať už teraz. A rovnako už teraz je treba zaujať správny postoj aj voči chorobám. Treba ich začať vnímať nie ako nepriateľov, ale ako priateľov. Ako priateľský impulz k duševnému narovnávaniu sa. Už teraz je napríklad možné nájsť na rôznych stránkach na internete duchovné príčiny chorôb, ktoré by sme mali poznať, vnútorne s nimi pracovať a v súlade s nimi sa začať vnútorne narovnávať. Toto by sa už teraz malo stať nevyhnutným doplnkom každej našej liečby. Či už tej klasickej, ak jej dôverujeme, alebo tej alternatívnej.