Hlbšie úvahy o živote

Vo vnútri každého vnímavého človeka, ktorý sa bdelo rozhliada okolo seba, musí pri pozorovaní jednania väčšiny dnešných ľudí vzniknúť jeden veľký a zásadný rozpor.

Na jednej strane si totiž zo srdca želá, aby ešte relatívne normálny život vydržal čo najdlhšie. Želá si, aby bolo čo najmenej chudoby, hladu a ožobračovania. Aby nebolo kríz, utrpenia, biedy, či rôznych prírodných katastrof, ako sú zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

Na druhej strane však s nesmiernou bolesťou v srdci vníma všadeprítomnosť neuveriteľnej povrchnosti, plytkosti a ignorovania poznania Vôle Stvoriteľa. Vníma v tomto smere až akúsi aroganciu a vidí, že takmer všetko, čo ľudia robia, robia v ostrom protiklade s Vôľou Najvyššieho, čoho nevyhnutným dôsledkom nemôže byť nič iného, ako chudoba, hlad, ožobračovanie, krízy, bieda, epidémie, zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

Koľko už odznelo slov a rôznych výstrah, upozorňujúcich, že ignorovanie toho, čo chce Stvoriteľ, nemôže zostať natrvalo bez katastrofálnych dôsledkov? Koľko prednášok, koľko článkov, koľko literatúry, koľko rôzneho iného úsilia bolo vynaložené za na to, aby ľudia pochopili nesmiernu vážnosť doby, a aby na základe toho zmenili svoje myslenie a jednanie?

A všetko akoby bolo márne! Ľudia zostávajú aj naďalej slepí a hluchí! Vôbec ich to nezaujíma a žijú si stále po svojom. Vo svojej povrchnosti a zaslepenosti však kráčajú v ústrety katastrofálnemu zrúteniu celého súčasného systému usporiadania ľudských vecí. Kráčajú v ústrety kolapsu, aký nemal doposiaľ obdobu.

Ak totiž k ich dušiam a srdciam nedokážu preniknúť varujúce slová, či už písanou, alebo hovorenou formou, ak už naozaj ľudské slovo nie je schopné prelomiť pancier všeobecnej plytkosti a povrchnosti, ak slová nie sú schopné vniknúť do najhlbšieho vnútra ľudí a prinútiť ich k zamysleniu a k zmene postojov, potom žiaľ, musí prísť celkom zákonite niečo iné.

Niečo omnoho tvrdšie a prieraznejšie, čomu sa už nebude dať vyhnúť zaužívanou ľahostajnosťou, a čo zasiahne každého jednotlivého človeka bez výnimky. Bude to postupné rúcanie falošného a skriveného spôsobu života, aký sme doteraz poznali, čo nakoniec predsa len zlomí navyknutú povrchnosť ľudstva. Ľudstva, ktoré zákonitými karmickými dôsledkami vlastného, dlhodobého ignorovania Vôle Stvoriteľa zrazí samo seba na kolená. Potom dokonale a až do samého dna prežije malosť, nedostatočnosť a úbohosť všetkého, čomu verilo a považovalo to za správne.

Priblížme si to na príklade človeka, ktorý si žije v relatívnom zdraví a všetko sa mu darí. Niet ničoho, čo by nejako výraznejšie narušovalo vcelku uspokojivý ráz jeho každodenného života. Preto nemá potrebu zaujímať sa o nejakú Vôľu Stvoriteľa, alebo o hlbší, duchovný rozmer vlastného života. Veľmi rýchlo by vysmial každého, kto by mu chcel hovoriť o niečom podobnom. Až raz …

Až raz jedného dňa príde vážna choroba a tomuto človeku sa zrazu zrúti všetko to, čo pre neho malo nejaký význam a čo považoval za potrebné a dôležité. Avšak vo chvíli, keď sa celý jeho predošlý život rozpadne v trosky, práve v tejto chvíli si onen človek začne klásť otázky, ktoré by si pred tým nikdy nebol býval položil. Zrazu sa začne sa pýtať a hľadať odpovede na to, aký má ľudský život v skutočnosti zmysel, aké sú pravé životné hodnoty a čo vlastne nasleduje po smrti.

Ako je teda vidieť, ťažká choroba môže byť niekedy pre človeka doslova darom, pretože ho dokáže vytrhnúť z tupého ošiaľu povrchnosti a materializmu, a je schopná nasmerovať ho na cestu skúmania pravého zmyslu ľudského života. Na cestu hľadania pravých životných hodnôt a skutočnej pravdy o živote.

Choroba teda neraz dokáže to, čo je u mnohých ľudí v ich plnom zdraví a aktivite absolútne nepriechodné. Ťažká choroba im dá neraz duchovne omnoho viac, ako ich celý predchádzajúci aktívny život v plnom zdraví, strávený v plytkosti myslenia a v honbe za pseudohodnotami. Takí sú už ľudia.

No a žiaľ, úplne rovnaké to bude aj v globálnom, celosvetovom meradle. Presne takto sa to prihodí celému ľudstvu, ak … Ak výzvy o životnej nevyhnutnosti poznania a podriadenia sa Vôli Stvoriteľa konečne nezoberieme naozaj vážne a nezačneme sa nimi zaoberať.

Nie, nemusia prísť zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody. Nemusí prísť hlad, utrpenie, krízy a epidémie, ak pochopíme hlbokú vážnosť nevyhnutnosti poznania skutočného zmyslu ľudského bytia vo stvorení a tento zmysel začneme naplňovať. Ak pochopíme nevyhnutnosť hľadania Pravdy a bezpodmienečnú nutnosť včlenenia sa do Vôle Najvyššieho. Prečo toho nie sme schopní bezbolestne a bez zbytočného utrpenia?

Dnes už sa nie je možné takéhoto utrpenia vyvarovať, ale je ho ešte možné svojim pozitívnym prístupom aspoň výrazne obmedziť. Ak však zostávajúci čas správne nevyužijeme, v blízkej budúcnosti bude musieť naozaj dôjsť k tomu najhoršiemu, pretože žiaľ, nič iného by už nedokázalo preraziť pancier ľudskej duchovnej ľahostajnosti, povrchnosti a tupej nevedomosti.

Potom však v nijakom prípade neobviňujme Stvoriteľa! Skutočným vinníkom a skutočnou príčinou všetkých hrôz budeme iba my sami! Bude ním naša vlastná ľahostajnosť voči tým najzásadnejším otázkam ľudského bytia.