Hlbšie úvahy o živote

Vnímavý človek neraz veľmi súcití s ľuďmi okolo seba. Je mu ľúto v akých chudobných, ba niekedy až biednych pomeroch musia žiť. V akých podmienkach a za akú mzdu musia pracovať.

Na ilustráciu uvediem konkrétny príklad zo závodu neďaleko miesta môjho bydliska. Je to klasická, narýchlo zmontovaná „plechová búda“, ktorej súčasťou je podľa platných predpisov aj klimatizácia. Tá tam reálne je, ale ešte nikdy nefungovala, lebo to stojí peniaze a zvyšovalo by to náklady.

Cez leto, keď je vonku 30 a vo vnútri 40 stupňov sa preto z času na čas stáva, že to niekto nevydrží, skolabuje a odvezie ho sanitka. Ľudia sú však ticho a sú radi, že majú prácu.

Nie je to na poľutovanie? A podobných prípadov je na Slovensku stovky. Veď to je aj jeden z dôvodov, prečo k nám prichádza množstvo takzvaných zahraničných investícií a investorov, ktorým je legálne dovolené zdierať ľudí rôznymi formami a spôsobmi.

Toto je jedna strana mince, ktorá vzbudzuje súcit, ľútosť a zároveň túžbu po zmene pomerov.

Ale minca má i svoju druhú stranu. Je ňou súkromný a osobný život ľudí mimo svojho pracoviska. Presnejšie povedané hodnoty, ktorým žijú a ktoré uznávajú.

Medzi najčítanejšie noviny a časopisy patrí úbohý bulvár. Medzi najsledovanejšie televízne programy zase filmy plné násilia a vyzdvihovania telesnosti, či lacné seriály plné plytkých vzťahov a prázdnych, nikdy nekončiacich konfliktov. Veľké nákupné centrá sa pre mnohých stali modlou, v ktorej vykonávajú kult nakupovania. Iba jesť, piť, mať a užívať si! Nič viac! Iba prázdnota, plytkosť, povrchnosť a degradácia človeka na inteligentného živočícha. Takí sú ľudia a také sú „hodnoty“, ktoré uznávajú. Česť výnimkám!

Všetko na svete však býva prepojené a jedno vždy vychádza z druhého a s nim súvisí. Vonkajšie pomery, v ktorých musíme žiť sú vždy iba odrazom hodnôt, ktoré uznávame. Medzi kvalitou hodnôt a reálnymi vonkajšími pomermi vládne priama úmernosť.

Na jednej strane teda, ak vidíme biedu, nedostatok, utrpenie a zlé životné podmienky, musíme ľudí ľutovať, avšak na druhej strane sú práve tieto nimi prežívané vonkajšie pomery tým najspravodlivejším odzrkadlením hodnôt, ktoré títo ľudia uznávajú. To je Zákonitosť! Preto pokým nezmeníme svoju hierarchiu hodnôt, dovtedy budeme musieť žiť práve v takých podmienkach, ktoré nám naše hodnoty vytvárajú.

V pochopení uvedenej Zákonitosti spočíva napríklad vysvetlenie, prečo nebol dobrý komunizmus a prečo nie je dobrý ani kapitalizmus, ktorý upadá a smeruje k zrúteniu.

Komunizmus chcel zmeniť život k lepšiemu násilnou, revolučnou zmenou vonkajších pomerov a násilím túto zmenu aj udržiaval. Kapitalizmus sa naopak snaží zlepšiť, upraviť, zreorganizovať a zreformovať vonkajšie pomery do ideálnej a fungujúcej podoby, čo sa mu neveľmi darí.

Oba spôsoby sú však nesprávne, pretože sa zameriavajú iba na to vonkajšie. Oba systémy svorne nepochopili, že vonkajšie pomery, ktoré sú priamo úmerné vnútorným hodnotám a z nich vyrastajú, je možné naozaj meniť k lepšiemu iba zmenou týchto hodnôt.

Hodnoty, ktoré sú dnes svetovo uznávané, smerujú celý systém k absolútnemu kolapsu. Ku kolapsu, ktorý nemožno zvrátiť nijakými finančnými, ekonomickými a hospodárskymi opatreniami, pretože tieto opatrenia sú v skutočnosti iba márnou snahou o reformovanie niečoho, čo je zvonka nereformovateľné. To, čo je potrebné od základu zmeniť a zásadným spôsobom reformovať sú predovšetkým hodnoty, dnes vo všeobecne uznávané.

Čo teda môže svetu, spoločnosti i celému nášmu národu priniesť zmenu k lepšiemu? Uznávanie akých hodnôt? Sú to česť, spravodlivosť, jednoduchosť, skromnosť, prirodzenosť, úcta k človeku i k prírode, a v neposlednom rade snaha o poznanie a naplnenie skutočného zmyslu života na zemi. Ak nedôjde k všeobecnému preorientovaniu ľudí práve na tieto hodnoty, nijaká vonkajšia zmena nič nevyrieši, alebo vyrieši len dočasne a krátkodobo. Za daného stavu môže ľudstvo napredovať iba čisto rozumovo a technicky, ale nikdy nie morálne. A nakoniec práve na svojej morálnej skazenosti padne! Padne tak, ako tomu bolo doposiaľ vždy s každou civilizáciou v dejinách.

Zmena hierarchie vlastného hodnotového systému je však to posledné, čo ľudia považujú vo svojom živote za dôležité a čomu prikladajú nejakú váhu. Práve na tejto, z ich hľadiska „nepodstatnosti“ však bude musieť všetko padnúť, pretože práve tieto „hodnoty“ privolávajú katastrofy a nakoniec spôsobia aj definitívny pád. Definitívny pád, ak tieto základné súvislosti ľudia nepochopia a nezmenia sa k lepšiemu.