Chcem sa na niečo spýtať. Ak chcem v sebe objaviť schopnosť čistého citového prežívania, ktorá je tak veľmi dôležitá, myslíte si, že je k tomu potrebné stíšenie vlastnej mysle?
Mnohí duchovní učitelia sa zhodujú v tom, že naša myseľ je najväčšou prekážkou k osvieteniu.
Keď ale napríklad ja osobne stíšim svoju myseľ, cítim iba chlad a prázdnotu. Ja však nechcem smerovať ku chladu a k prázdnote.
Myslíte si, že k hlbšiemu citovému prepojeniu so sebou samým – so svojim duchom, je treba kráčať cestou stíšenia mysle?
Odpoveď:
Pýtate sa, či citové prežívanie v sebe objavíme stíšením mysle? Odpoveď znie: „Nie.“ Stíšenie mysle privádza ľudí k uvedomeniu si a k prežitiu toho, že existuje ešte aj iná realita, než iba tá, ktorá je tvorená ľudským rozumom. Že okrem nej existuje aj realita Ducha. Realita vyššej Pravdy.
Citové prežívanie je ale niečo iné, čo prebieha za pochodu, počas prežívania každodenného života. Každý človek, ktorý sa snaží o vedomé bytie má pochopiť, ako sa citové impulzy v ňom počas dňa prejavujú. Má im načúvať, má sa nimi riadiť, má ich rozvíjať a podporovať.
Ako teda načúvať tomu citovému v sebe a ako to rozvíjať?
To citové je to najcennejšie v nás a prejavuje sa svedomím. Čiže tým, že vnútorne cítime, ako sa máme v určitej chvíli zachovať a čo máme povedať. Je to nesmierne jemný citový impulz, ktorý sa máme naučiť počas dňa zachytávať a riadiť sa ním. A to v tých najbežnejších situáciách. Žiť životom citu znamená riadiť sa svojim svedomím.
Ďalším z citových impulzov je cit lásky. Je to láska k niekomu blízkemu, ale aj láska ku všetkým blížnym. Je to láska k prírode a k zvieratám. A samozrejme, láska k Stvoriteľovi.
Kto vo svojom srdci cíti akýkoľvek druh čistej lásky, kto sa snaží o láskyplný život, je človek cituplný. Je človek, ktorý žije citom tak, ako ľudská bytosť má a tak, ako nám to doporučil Pán Ježiš hovoriac, že najdôležitejšie v našom živote je naučiť milovať svojich blížnych a Stvoriteľa.
Ďalším zásadným citovým impulzom je radosť. Je prežívanie radosti.
Ak cítime jednoduchú, prostú, čistú radosť, je to pohyb nášho ducha. Je to základné a elementárne prežívanie nášho ducha.
Ak cítime čistú, prostú radosť z vlastného bytia, z toho že existujeme a že sme, hýbe sa v nás a raduje sa v nás náš duch, čiže naša citová vnútorná podstata.
Rovnaké je to aj keď cítime čistú radosť z nejakej činnosti. Radosť z pohybu, radosť z nejakej práce, radosť z tvorivej činnosti, radosť z čohokoľvek, čo je čisté a dobré.
Život prežívaný v radosti je životom ducha a citu. Takýto život máme žiť a naša radosť bude tým najkrajším citovým prežívaním.
No a ďalším „cvičením“, alebo stimulovaním toho citového v nás je modlitba. Konkrétne modlitba vďaky. Svojmu Stvoriteľovi môžeme za všetko ďakovať prostredníctvom slov, ale môžeme mu ďakovať aj bez slov. A to formou vrúcneho citu vďaky.
Krátky, vrúcny cit vďaky, smerujúci nahor k Pánovi, je lepší a účinnejší, než tisíc slov. Keď ideme napríklad večer spať, ako plnohodnotná modlitba úplne postačí krátky, vrúcny cit vďaky. Týmto spôsobom prejavíme nie len vďaku Pánovi, ale zároveň tým stimulujeme a rozvíjame svoje citové prežívanie.
Celá debata | RSS tejto debaty